Trnaváci sú takí bažiniaci


Najbližšie plánujú nové prsia a pery, kolagén je vraj v móde. Okrem kozmetickej chirurgie však chcú veľa koncertovať. Aj takáto je dnešná podoba Turbo Boost, charizmatickej dvojice z Trnavy v zložení Konko alias Billy Hollywood a Boy Wonder …

Hovorit volne Ep?

Wonder: „Ja som spokojný, počúvame samé dobré ohlasy. Od chalanov z mesta napríklad.“

Konko: „Dokonca aj mimo mesta. Čo som dokonca prekvapený, samé pozitíva.“

Prečo Ep? Deväť skladieb je hranica, stačilo nahrať ešte jednu a už by to mohol byť album.

W: „Preto, lebo najskôr sme chceli vydať Ep a nie album.“

K: „Niekto by s takýmto materiálom určite vydal album, ale my sme to nechceli. Je úplne zbytočné vydávať album, keď nás ľudia ešte tak dobre nepoznajú. Možno sme boli známi pre nejaký relatívne úzky okruh ľudí, naša taktika bola osloviť ďalších.“

Myslíš si, že je nejaký zásadný rozdiel medzi Ep vo vašom prípade a albumom?

K: „Vďaka Ep sme mohli ľuďom ponúknuť vynikajúcu cenu, navyše sme tam dali bonusy, čiže tie tracky mohli tiež nejakým spôsobom vyjsť. Inak ako len cez internet. Týmto Ep sme ukázali náš záber a trackov je tam presne toľko, koľko potrebujeme na koncertoch.“

Nad albumom rozmýšľate?

K: „Už sa v podstate dohadujeme, že čo a ako. Takže rátam, že sa to trochu oneskorí. Povedzme tak štyri päť rokov.“

W: „Plánujeme tento október, ak sa nič nezmení.“

Trnava je mesto celkom zvláštne, čím to?

W: „Máme najsilnejších futbalových fanúšikov.“

K: „Dokonca Torula je veľmi silný fanúšik, ktorý sa objavuje na fotkách v nejednom denníku.“

To sú však dôsledky, takže prečo?

K: „Sama príroda to tak chcela. Je tam jedna veľká patogénna zóna, ktorá pôsobí na všetkých obyvateľov tohto polostrova, a tým vzniká taký špecifický druh človeka.“

Homo trnavacus?

W: „To preto, lebo Trnava vznikla na nejakej bažine.“

K: „Sme obyčajní bažiniaci.“

To vás teraz budú mať ľudia radi. Ako a kedy ste sa dostali k rapu?

W: „Ešte na základnej škole. Niekedy v siedmej triede. Poznal som to aj predtým, ale nejako som to nevnímal. Potom som počul 2Paca, potom Cypress Hill a Wu Tang. Začalo ma to baviť.“

K: „Ja som začal počúvať na základke. Zrazu vnímať v tých trackoch ako Fun Factory také tie krátke rapové pasáže. Vtedy som si hovoril, že z tohto by som si dal celý track a zrazu kamoš došiel na kazete s Ice-T, počul som to a hovorím si, že veď to je úplne napiču. No aj tak som to celý týždeň počúval. Odvtedy hip-hop milujem, zžil som sa s ním a aj keď som vtedy rozumel len dvom slovám z textu, tie ostatné som si aspoň domýšľal.“

Kedy prišiel zlom, že teraz idem robiť vlastné veci?

W: „Pätnásť, šestnásť rokov, vtedy som napísal svoj prvý text. Ani neviem, ako k tomu vlastne došlo, ale vyzeral dosť strašne.“

K: „Ja v nejakom podobnom veku. Prvý raz som zaslučkoval nejakú Snoop Doggovú inštrumentálku a vtedy som si povedal: wau, takto to funguje? Odvtedy som sa o hudbu začal viac zaujímať. A dnes, dnes som tu, mám vonku cédečko a robím rozhovor.“

Tiež si pamätám časy, keď sme na kazetu nahrávali dvadsať sekundové slučky ikskrát za sebou, aby to malo tri minúty.

K: „Ja so už vtedy na to mal nejaký softvér, tam som si to zaslučkoval a potom to u kamoša prehral na kazetu. Neuveriteľné veci, keď si na to teraz spomeniem.“

W: „Pamätám si, ako sme ešte na základke nešli do školy, ale bavili sme sa tým, že sme sa nahrávali do amerických inštrumentálok.“

K: „Žili sme tým. Veril som hip-hopu a miloval ho. Každý deň som ráno vstal a hovoril si hip-hop, HIP-HOP.“

W: „Vtedy to bolo o čomsi inom.“

K: „Také čírejšie. Keď má človek pätnásť, tak úplne inak preciťuje veci. Vtedy je to tak milo naivné. Keď starneš, tak vidíš aj nedostatky.“

W: „Keď si vtedy šiel po ulici so širokými nohavicami, tak sa na teba čajky usmievali spôsobom, že heh, jebo. Dnes sa na teba usmievajú inak.“

Platí teda, že sa to časom nejako zvrhlo?

K: „To je jednoducho vývoj, takto sa to vôbec nedá brať. Mnohí ľudia sa teraz utiahli do seba a doma plačú nad tým, že hip-hop nie je tým, čím býval. Vyvinul sa, ja tiež nie som taký, ako keď som mal pätnásť. Ako som dospel ja, dospel aj hip-hop, teraz je nám schopný vrátiť to, čo sme doňho po tie roky dávali.“

Keď sme pri peniazoch, dá sa u nás hip-hopom živiť?

W: „Ani nie.“

K: „Uživí ma, ale nežijem ním. Popritom ešte robím.“

W: „Ešte to je hobby.“

K: „Hobby, do ktorého už nevrážaš peniaze a občas ti niečo vráti. Obidvaja sme na začiatku. Ktorý človek by však nechcel robiť to, čo ho baví?“

W: „Keď sme s Tučkom urobili prvý track, spýtal sa ma, či by som si niekedy vedel predstaviť robiť hip-hop za peniaze a ja som mu vtedy odpovedal, že ani nie. Ale to som klamal, jasné že áno.“

K: „Aj keď sa spýtaš malého decka, čo by chcel v živote robiť, tak nepovie čosi, čo ho nebaví.“

Pýtam sa preto, či sa nebojíte situácie, keď sa z hobby stane práca? Či tá radosť nezmizne?

K: „Ak sa učíš od iných umelcov a pozoruješ, čo sa väčšine stalo, že proste prvý album super a ostatne veci, čo dávali potom von, stáli za hovno a bolo tam cítiť, že iba prevárajú svoje hity a neprichádzajú s ničím iným. Robia prachy a neriskujú s novými vecami. Ak si toto uvedomuješ, tak sa ti to nestane a radosť ti z tvorby ostane, lebo tvorba ostáva spontánna a nie vykalkulovaná pičovina.“

Nestáva sa ti teda, že ráno vstaneš, nechce sa ti, ale máš deadline a musíš?

K: „Boli také chvíle, ale vtedy si poviem, že to dať musím, a v momente, keď si k tomu sadnem, tak sa dostanem do stavu, že jej, super. To je hudba, jediná láska v mojom živote.“

Ako sa naladíte do toho stavu, keď sa vám nechce? Napríklad musíte na koncert a nemáte náladu?

W: „Nemôžem povedať, že by som niečo robil nasilu. Baví ma to a mám z toho dobrý pocit a keď sa postavím na pódium… to je pre mňa láska.“

K: „Keby sa ti aj nechcelo, tí ľudia ťa dostanú do stavu, kedy sa ti jednoducho chce.“

Takže radšej vystupujete ako nahrávate?

K: „Oboje má svoje čaro, sú to dva rozdielne pocity.“

W: „Nie, pre mňa je zaujímavejšie byť v štúdiu a tvoriť.“

K: „Na koncerte ale vidíš odozvu na to, čo si vytvoril.“

Necítili ste pri tomto Ep tlak, že je to debut, tak musíme?

W: „Čo sa týka textov, vybral som tie najlepšie. Nebolo to tak, že teraz musím vybrať nejaký špeciálne len preto, že robím Ep.“

K: „Vždy sa ale pozeráš na ľudí, čo by ich mohlo zaujímať. No 80 percent je zo mňa. Predsa ale nebudem dávať na Ep uspávanku, keď je tam len osem či deväť skladieb.“

Čo vás inšpiruje?

W: „Mám svoje obdobia a teraz mám Jay-Zho. Možno to bude počuť aj na albume, ale nechcem nič prezrádzať.“

K: „Ja sa nechávam inšpirovať rôznymi vecami, počúvam hudbu. Queen ma zabíja, lebo sú tam emócie. Počúvam Jamesa Browna, počúvam Arethu Franklin. Počúvam osemdesiate roky, ktoré sa vracajú. A z producentov sledujem tých zabehnutých. Aj keď Timbaland či Pharrel sa už opakujú.“

Dá sa aj prejav nejako naučiť, napríklad naučiť sa dýchať?

W: „Áno, najmä na koncertoch a najmä, keď niekto ako ja, rapuje sám. Treba v tom mať systém, vedieť, kedy sa nadýchnuť a čo môžem a nemôžem na pódiu robiť. Nemôžem tam poskakovať, ako keby sme tam boli traja. Nie je to iba taká hra, treba sa nad tým trochu zamyslieť.“

Kto ti je teda bližší, Jekyll alebo Hyde?

W: „Hyde, mám rád zlobu. Občas mávam takéto paranoidné myšlienky.“

To ale treba konzultovať so psychológom.

K: „To robí každú stredu.“

W: „Psychológa si ubalím a spolu to potom rozoberáme. Raz mi ale dosť pomohol.“

Dá sa vôbec na Slovensku rozprávať o nejakom undergrounde?

K: „Hovorím, že trepať sa o tom dá a veľa skupín, ktoré sa už roky nevedia presadiť, o tom trepe. Vtedy sa začnú biť do pŕs, robiť si modriny a budú rozprávať, že sú underground. Na päťmiliónovom Slovensku sa predsa človek nemôže považovať za underground. Už na popovej scéne vidíš, že kto je trošičku lepší hneď vystrelí.“

Páči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim priateľom a známym. Nepáči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim nepriateľom a neznámym.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.