Chodiaca charizma a spisovateľ v utajení – José James


Myslím, že mi dá väčšina návštevníkov Bratislavských Jazzových Dní za pravdu, že ak malo niečo v prvý deň festivalu ozaj “gule”, bol to práve koncert Josého Jamesa. Isteže, Martin Uherek Quartet a ich kompozície skladieb Theloniusa Monka zneli ozaj úžasne, rovnako aj Zawinul Legacy Band. Chcelo to ale niečo, respektíve niekoho, kto by publikum po týchto dvoch koncertoch prebudil. Zaradenie Josého ako tretieho účinkujúceho v poradí hodnotím ako výborný a dobre premyslený krok organizátorov. Ak by festival otváral, nasadil by úroveň pomerne vysoko a prvý deň by sa stal po jeho koncerte pre mňa osobne menej zaujímavým. Ak by naopak vystupoval na záver, možno by už publikum (vrátane mňa) pôsobilo ospalým dojmom.

Všetko ale dopadlo nad očakávania a my sme tak boli svedkami nadštandardného hudobného zážitku. Je obdivuhodné ako vkusne a s citom kombinuje José James prvky jazzu s hip hopom, soulom či funkom. Či už sa jedná o skrečovanie, opakovanie zvukov (skladba Lithium od Nirvany) alebo zaradenie klasiky  “Ain´t No Sunshine”  od Billa Withersa, je jasné, že Josému ide o jediné – robiť to, na čo má talent a tým je práve hudba.

Nám sa podarilo Josého zastihnúť tesne po koncerte a patrične ho vyspovedať.

José je vidno, že si užívaš spev. Dokonca ho kombinuješ aj so skrečovaním ako sme mali možnosť vidieť na pódiu. Ako je to ale u teba so spevom mimo koncertovania?

Spievam každé ráno. Rozcvičujem sa v sprche a myslím, že to takto robí veľa umelcov. Možno to kvôli horúcej pare nie je každému príjemné, no podľa mňa je to zdravé.  Ďalej spievam veľa aj keď som na cestách. Napríklad dnes po koncerte prídem na hotel a budem ešte písať skladby a hrať na gitare. Spev je pre mňa prirodzeným vyjadrením ľudských emócií.

Poďme k tvojmu aktuálnemu albumu NO BEGINNING NO END. Považuješ ho za prelomový v tvojej hudobnej kariére?

Jednoznačne. Spôsob, akým som album urobil, štýl písania, výber spoluprác toto všetko je iné ako pri mojich predošlých albumoch. Pre mňa je album NO BEGINNING NO END prezentáciou toho, že v muzike nemám limity. V minulosti som inklinoval viac k tradičnému jazzu, tento album nemá striktne jazzový zvuk. Je viac popový a trvalo mi 3 roky než som ho dokončil.

Album si vydal u vydavateľstva BLUE NOTE. Nechali ti voľnú ruku čo sa produkovania týka alebo mali aj výhrady?

Nemali žiadne výhrady. K ničomu. Keď som už mal album nahratý, tak si ho vypočuli a povedali, že je to jeden z najlepších albumov aké kedy počuli. Mastering mi robil legendárny Tom Coyne, ktorý v minulosti mástroval aj album Low End Theory od A Tribe Called Quest alebo album 21 od Adele.  Dodal albumu „cool“ zvuk.

Čo sa spoluprác týka, ktorú považuješ ty osobne za najviac vydarenú?

Každá jedna spolupráca má vlastný a jedinečný príbeh. Ja osobne beriem ako najviac vydarenú práve tú s klaviristom Robertom Glasperom, bubeníkom Chrisom Daveom a Pinom Palladinom (basa, pozn. F-N-B). Bolo to po prvý raz, čo sa dali dokopy traja úžasní ľudia. Pre mňa sú tým najlepším triom na svete. Nahrali sme spolu napríklad skladbu It´s all over your body. Keď bola už skladba nahratá, tak sme vedeli, že sme práve urobili niečo mimoriadne krásne.

S kým by si rád spolupracoval v buducnosti?

Mám momentálne dvoch adeptov. Corinne Bailey Rae a Earl Sweatshirt.

Bývaš často označovaný ako jazzový spevák pre hip hopovú generáciu”. Súhlasíš s týmto titulom? Ako veľmi ťa ovplyvnil hip hop?

Myslím, že je to fajn. Tak ako ja alebo Robert Glasper, sme z hip hopovej generácie. Vyrastal som na tejto muzike a aj na indie rocku, takže bolo pre mňa prirodzené zahrnúť  tento štýl do mojej tvorby.  Z časti ma teda tento titul aj vystihuje. Vie napovedať ľudom, ktorí o mne nepočuli, čo majú očakávať od mojej hudby.

Odkial berieš inšpirácie pre tvoju tvorbu?

Predovšetkým veľa cestujem. Zachytávam si v hlave veľa obrazov a emócií. Tieto pocity si často nechávam v sebe a neskôr ich premieňam do skladieb. Beriem si so sebou často aj gitaru, nech môžem ten pocit rovno aj zhudobniť. Inšpirujú ma aj ľudia, alebo koncerty iných kapiel. V poslednej dobe mi je inšpiráciou aj elektronická hudba a ľudia ako Four Tet, Burial, či west coast muzika vydavateľstva STONES THROW.

Prečo si sa rozhodol zasvätiť svoj život muzike? Čo bol tvoj motivátor?

Wow, to je skvelá otázka. Nikto sa ma ešte neopýtal nič podobné. Bol to Boh. Keď som začínal robiť hudbu, tak som bol ako každý – túžil som byť slávny. Potom som zistil, že moja muzika robí ľudí šťastnými. Uvedomil som si, že mám v sebe tú silu, ktorú s nimi zdieľam. Má ju každý, len ju treba v sebe objaviť. Ja som ju našiel až keď som mal 17 rokov, čo je dosť neskoro.

Ako vidíš budúcnosť jazzu? Vidíš ju v spájaní jazzu s novými štýlmi?

Myslím si, že jazz bol vždy o absorbovaní kultúr. Každý podstatný posun v jazze vznikol splynutím. Pozri si Johna Coltrane-a, Mahavishnu Orchestra, Milesa Davisa – ich tvorba vznikla splývaním. Ja osobne vidím budúcnosť v splývaní jazzu s hip hopom, indie rockom ale aj s world music.

José, absolvoval si hudobné konzervatórium v New Yorku. Čo by si robil ak by si nebol umelcom?

Asi by som písal knihy a cestoval. Mojím snom je vydať jedného dňa novelu, ktorú píšem už zopár rokov.

Môžeš nám odhaliť aspoň kúsok deja?

Kniha je o muzikantovi, vojnovom veteránovi z Vietnamu, ktorý sa kvôli problémom z minulosti nechtiac zapletie s mafiou. Príde tak ku sledu udalostí a on sa tak dostáva do podsvetia. Je to akási fiktívna krimi novela z prostredia New Yorku.

Poďme k tvojím vystúpeniam. Vystupuješ po celom svete. Je rozdiel medzi publikom v Európe a v  Amerike?

Samozrejme. Prídeš na to ale až neskôr počas toho ako koncertuješ mesto za mestom. Každé väčšie mesto ako Londýn, Paríž , New York, Los Angeles má v podstate rovnaké publikum. Vieš, že to bude veľký a vzrušujúci koncert kde budú ľudia všetkých národností. Ja mám ale radšej vystúpenia ako napríklad dnes v Bratislave. Netušíš koľko príde ľudí a či ťa vlastne poznajú. Potom sa zrazu pozrieš do hľadiska a vidíš tú pestrú zmes. Mladí ľudia aj starí jazzmani. A presne toto je dôležité – mať v publiku mix ľuďí, aby si vedel aké postavenie má tvoja muzika v spoločnosti.

A čo Ázia? Vraj máš silnú základňu fanúšikov v Japonsku.

Áno, je to tak. Japonsko je ale špeciálne tým, že má úplne iné publikum. Keď som tam hral prvý krát tak v sále vládlo hrobové ticho. Vtedy si človek myslí „Sakra, tak asi sa im nepáči moja tvorba“, no opak je pravdou. V Japonsku je totiž najvyššou možnou poctou pri počúvaní muziky ticho. Japonci veľmi dôsledne počúvajú všetko čo sa deje na pódiu. Potleskom ťa odmenia až po skončení skladby, nie skôr.

Pamätáš si ešte na svoje prvé veľké vystúpenie? Ako si sa cítil?

Bolo ich mnoho, no najviac ma asi ovplyvnilo moje prvé turné v Európe (2007). Bolo to po prvý krát, čo som prerazil na medzinárodnej scéne. Bol som vzrušený, každý koncert som sa snažil odohrať najlepšie ako som vedel. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Ďaľšia vec je, že sa úplne spoznáš s každým členom kapely. Členovia tej mojej sú pre mňa už ako rodina.

Tvoje meno sa pravidelne vyskytuje na popredných miestach v lineupoch jazzových festivalov. Prečo tomu tak podľa teba je?

Áno, všimol som si to, no hlbšie som nad tým nepremýšľal. Z môjho pohľadu je moja tvorba dosť progresívna a iná ako tradičné kapely. Som niekde na pomedzí silného inštumentálneho jazzu, ktorý kombinujem so spevom a zábavou. To je to, čím viem zaujať.

Je známe, že tvoj talent objavil samotný Gilles Peterson (britský hudobný nadšenec, zberateľ platní a producent, pozn. F-N-B). Akú úlohu má v tvojom živote?

Gilles bol ako anjel, ktorý mi otvoril dvere. V tej dobe zakladal svoje vydavateľstvo a povedal mi, že sa mu páči moja tvorba. Dal mi preto možnosť nahrať môj album THE DREAMER. Gilles je nadšenec, vyzná sa v muzike a má skvelé nápady. Bol to on, kto mi pustil skladbu Park Bench People od Freestyle Fellowship, ktorú som neskôr aj prerobil. Veľmi ho rešpektujem.

Poďme nakoniec trochu premýšľať. Viem, že tvoju tvorbu v minulosti ovplyvnili velikáni jazzu ako Miles Davis alebo John Coltrane. Ak by obaja ešte žili a mohol by si nahrať pieseň, ale iba s jedným z nich, koho by si si vybral?

Myslím, že Coltrane by bol na mňa milší (smiech), keďže Miles nebol vraj veľmi príjemný. A úprimne, mám bližsie k nemu ako k Milesovi.

Ďakujeme za odpovede.

Páči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim priateľom a známym. Nepáči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim nepriateľom a neznámym.