Dylan Mills. Toto meno väčšine z vás asi nič nevraví. Tí trochu rozhľadenejší ale určite zbystrili. Tak to skúsme inak. V pätnástich nahrával prvé veci, v šestnástich mu vyšla skladba, ktorá sa okamžite stala hitom. A ktorá sa volá I Luv U. V osemnástich vydáva album kľúčový pre londýnsky grime Boy In Da Corner, v devätnástich získava cenu Mercury Music Prize ako najmladší v jej histórii a ako prvý rapper. O rok neskôr, v roku 2004 dostáva cenu časopisu NME a vydáva vynikajúcu dosku Showtime s hitmi ako Dream. Ešte predtým si stihne odskočiť na spoluprácu s Basement Jaxx, z čoho vzniká nezabudnuteľná skladba Lucky Star. Dnes má dvadsať a klaňajú sa mu mnohí. Vrátane mňa. Čo si tu budeme rozprávať, mám jeho hudbu nekriticky rád. Možnosť vidieť ho na Pohode prišla preto ako rana z neba. A možnosť robiť s ním rozhovor (milujem túto prácu) sa jednoducho neodmieta. Voila, DIZZEE RASCAL, ktorý sa nebojí počas svojho vystúpenia pustiť najväčšie hity od Queenu či Deep Purple a do toho rapovať…
Ako sa cítiš na Slovensku?
Super. Máte tu úžasné publikum, super ľudí a prekrásne ženy.
A vystúpenie, festival Pohoda?
Prišli sme v podstate s hip-hopovou šou a počuli sme, že ľudia tu majú hip-hop radi. A publikum bolo fajn.
Často hráte rockové mash upy?
Tak, my v prvom rade chceme robiť šou a zabávať ľudí a keď toto majú ľudia radi… Takže prečo nie?
Je nejaký rozdiel, keď ideš hrať v klube a na takomto festivale?
Som vďačný za každú príležitosť vystúpiť. Navyše, keď je dobrý zvuk.
Považujú ťa za jedného z tvorcov špecifického hip-hopového žánru s názvom grime. Čo to slovo znamená?
To je iba nálepka, ktorú dali média istému hudobnému hnutiu, špecifickej muzike, ktorá pochádza z Londýna, z Veľkej Británie. Čomusi, čo vzniklo niekedy okolo rokov 2000 až 2002, čo prišlo rovno z ulíc, čo sa hralo v kluboch a na rôznych pirátskych rádiostaniciach. Štýl, ktorý sa logicky vyvinul z londýnskej garage hudby. Je to pre mladú generáciu spôsob, ako vyrastať, ako povedať niečo o ich živote, niečo, čo ich trápi.
Čo si myslíš napríklad o takom o dubstepe?
Neviem o tom veľa. Nepohybujem sa na tejto scéne, ale je v tom kopa energie a má to dobrý zvuk.
Začínal si veľmi mladý, svoj prvý hit si si vydal ako šestnásťročný. Zmenil sa pre teba dnes, po dvoch albumoch, prístup k robeniu hudby?
Je to samozrejme odlišné. Pri albumoch to je iné, si viazaný nahrávacou zmluvou. Kedysi v tom bolo množstvo energie, ktorú si čerpal z ľudí, z pirátskych rádií. A to som chcel preniesť na prvý album. Pri druhom som už pracoval trochu inak, všestrannejšie. Myslím, že tam cítiť aj vplyvy, ktoré už tak striktne nesúvisia s tou takzvanou grime scénou. Začal používať iné elmenty. Takže už by som to nazýval jednoducho – hudba. Dôležitá je radosť. Ja jednoducho milujem hudbu. Rôznu hudbu. Hádam to je na mojej produkcii cítiť. Teraz napríklad pracujem na treťom albume Maths and English, a ten bude zase trochu iný.
Prezraď o ňom čosi viac.
Pracujem na ňom s ľuďmi, ktorých som spoznal na ulici. S novou generáciu. Nahrávame spolu skladby, bez ohľadu na nejaký mainstream. Ale tým, že som možno trochu známejší, pomôžem im nahor. Premostiť underground a overground. Pretože je strašne veľa ľudí, ktorí by si zaslúžili preraziť.
Preto si sa rozhodol založiť vydavateľstvo Dirtee Stank?
Presne. Je množstvo skladieb, ktoré si zaslúžia, aby sa dostali k ľuďom. Chcel som vydať svoju skladbu I Luv U, tak som si založil label. Chcel som premostiť neoficiálnu a oficiálnu scénu. Priniesť ľuďom to najhorúcejšie, čo sa práve deje. Pretože je síce množstvo mainstreamových vydavateľstiev, ale tie do takýchto veci nepôjdu. Pre nich je hudba iba obchod, ktorý im vyrába peniaze.
Z ulice a klubov si sa dostal až na prvé priečky hitparád. Je rozdiel medzi undergroundom a povedzme stredným prúdom?
Ako hovorím, dôležitá je len tá energia, čo z toho prúdi. Spev je stále spevom, skladba je skladbou. Rock je rockom, všetko je stále rovnaké.
Vyhral si niekoľko prestížnych hudobných cien. Mercury, cenu hudobného časopisu NME. Vnímaš to ako nejaký záväzok?
Teší ma, že ľudí baví to, čo robím. Že si to aspoň trochu vážia. To je dobrý pocit. Aj keď viac si cením uznanie od dídžejov a obyčajných ľudí. Ale takéto uznanie ťa nakopáva, núti robiť ďalej. Tlakom to ale nie je.
Šepká sa, že sa chceš viac venovať spevu.
Skôr kombinovať rap a spev. Už na albume Showtime sú spevavé pasáže. V podstate aj tak ide len o hudbu. Ktorú ale chcem robiť podľa seba, nie ako ktosi diktuje. Tak ale, aby to fungovalo.
