Nikdy sa netváril ako nedotknuteľný profesionál, od ktorého si treba držať odstup dva metre. Napriek tomu prirodzene vzbudzuje rešpekt. Keď sa s ním rozprávate, znenazdajky sa k tomu pridružia sympatie. Skromný, ale vedomý si svojich kvalít. Taký je Marian Jaslovský.
“Momentálne to už neberiem tak, že som dychár. Sax a flautu použijem, ak treba. Mám dychový syntetizátor AKAI EWI, nepochybne najlepší na svete, všelijaké klávesy, píšťalky, bizarné dychové nástroje, moje obľúbené plastové fľašky, ktoré vydávajú zvuk ako indické bubny tabla, sampler, metrák efektov a tonu káblov, ale predovšetkým predstavu o tom, ako by čo mohlo znieť. A ono to tak v konečnom dôsledku znie.”
Hudba, ktorou vás doslova nadroguje, je jeho vlastnou drogou. Po dlhé roky. Marian Jaslovský nie je žiadny začiatočník, tobôž nie amatér. A v súčasnosti, vo svojich 46 rokoch, je na vrchole svojich doterajších schopností. V posledných dvoch rokoch vznikli pod jeho palcom viaceré alternatívne projekty. Jazz a hip-hop dokážu miešať, ako keby to bola tá najväčšia prirodzenosť sveta. Priznám sa, otvorenosť dlhoročného jazzového a funkového hudobníka k spolupráci s rappermi ma od začiatku fascinovala.
“Stále je to o poézii, nie o hip-hope. Aspoň pre mňa. Ale aj zvuková stránka rapu ma zaujala. Dobrý rap – to nie je len deklamácia, tak ako hra na bicích nie je trieskanie do bubnov. Je to hudba, a to už dávno pochopili aj tí najväčší chlapci, napríklad Herbie Hancock.“
Napriek tomu, že cieľavedome tvorí v rámci vlastných aj kolektívnych projektov – Quasimondo, Modré Hory, Silvia Foruporation so Silviou Gieciovou, Cabaret Noir Combo s Karaokem Tundrom, či Defragmenty s Benem – tvrdí, že celý jeho život je v podstate improvizácia. Veď napokon, k jazzu a funku improvizácia patrí.
“Aj skladby Quasimonda, ktoré vyzerajú ako sofistikovane vymyslené s vráskou v čele, často vznikli ako improvizácia s loopmi, frázami, náladami. Improvizovať je super, niekedy keď sa stretne dobrá partia a dobré promile, môžu vzniknúť super veci, ale je dobré, keď má človek background. Kde nič nie je, ani smrť neberie a ani improvizácia nepríde.”
Má 46, ale do minulosti sa nechce vracať. A ani by nechcel mať 25.
“Všetko je relatívne. Za posledného poldruha roka som spravil oveľa viac roboty ako za desať rokov predtým. Človek nemôže byť v živote trvalo šťastný, ale ja pociťujem stavy spokojnosti veľmi často. Netreba to škrabať.”
Nebudem to škrabať. Dôležitá je reálna budúcnosť. Quasimondo pripravuje album.
“Producentmi, aranžérmi a autormi väčšiny piesní sme my dvaja s Rolandom Kaníkom. Okrem toho sú tam basista Peter Muco Rusňák, gitarista Peter Penthor a speváčka Silvia Gieciová. Hosťom v štyroch veciach je Bene. Zakladajúci člen Lyrik dal výpoveď z kapely s tým, že veci, ktoré sú hotové, ešte dorapuje. Po Paľovom odchode sme urobili pár nových vecí s Benem a s prekvapením sme zistili, že zapasoval do kapely ako stály člen. Väčšinu bubnov programoval Peko, niečo aj Karaoke Tundra. Je to o funku a groove.“
Cieľom je priniesť radosť. Nie zarobiť si. Marian Jaslovský sa živí ako novinár, vo svojej práci sa nevenuje len hudbe. Ak aj, nepoužíva ju ako boxerský vak na vybitie svojich nálad, či prípadných komplexov tak, ako mnohí iní hudobní publicisti.
“Je množstvo vecí, ktoré mám oveľa menej rád ako zlú hudbu, tú znášam pomerne dobre, lebo nepáchne, nenadáva mi z televízora a nerobí mi žiadne iné ujmy. Nenapadlo by mi strácať čas písaním pamfletov na zlé kapely.”
Na koncerte.
“Štúdiové nahrávanie je intelektuálny akt, koncerty sú sex. Je to najviac, výmena energií. Po dobrom koncerte je človek niekedy vyprázdnený, ale je to taká dobrá vyprázdnenosť. Ak je program nacvičený, už nie sú stresy, že čo kedy bude a pozor, aby som to neprepásol. To už je ako milovanie zohratého páru, kde každý vie, čo tomu druhému práve v tejto chvíli robí dobre. Nikdy by som nechcel prísť o tento pocit. A nikdy by som nepovedal “za takto málo peňazí nehrám”, ak viem, že ide povedzme o malý klub a promoter fakt nemá. V malých kluboch sa dejú veľké veci, a niekedy aj po koncerte.”
S Viliamom Klimáčkom v hre Ginsberg v Bratislave (divadlo GUnaGU) Ak sa hovorí, že Kontrafakt sú pre akcie zárukou návštevnosti, tak potom Marian Jaslovský a spol. sú zárukou kvality a zábavy. Či už je to Quasimondo, Modré Hory, Silvia Fourporation alebo hudobno-literárny projekt, talkshow s pesničkami v divadle GUnaGU Celkom iný beat, ich spoločnosť vás zakaždým pohltí. Jednoducho to musíte mať aj nabudúce. Mariana Jaslovského a Beneho dokopy. A zdá sa, že práve vo dvojke sú aj individuálne najsilnejší.
“Bene mi vrátil vieru vo výpoveď, posolstvo, message. To, čo robí, vnímam ako skutočnú poéziu a je pre mňa veľká rozkoš podkladať ju hudbou. Napríklad aj v našom projekte Defragmenty, kde nenájdete beaty, či loopy. Je to voľný prúd slov a hudby. A myslím, že to funguje.”
Ťažko sa vysvetľuje, prečo sú títo dvaja pre mnohých ľudí “top”. Adekvátnym dôvodom môže byť ich hudba, vnímanie sveta, svojský zmysel pre humor, priam prazvláštna ľudskosť – ale napriek tomu stále ľudskosť, atmosféra, ktorú dokážu vytvoriť, energia, ktorú dokážu odovzdať, vlastne všetko dokopy. Napriek tomu treba zažiť a pochopiť osve.
”Najradšej mám tie momenty, keď človek v jednom prudkom záblesku pocíti, že veci sú na pravom mieste a že ten svet je skvelá inštitúcie. Je jedno, či sú to pocity, keď niečo zmysluplné nahrám, zahrám, napíšem, alebo po milovaní, či po jedle, alebo len tak. Aj po najlepšom koncerte, ten pocit nemusí prísť a niekedy sa stačí pozrieť ráno z okna a človek cíti priam explóziu tepla v bruchu. V tomto svete, ktorý je vo svojej podstate nevyrovnaný, chaotický a nezmyselný, sú tieto pocity rovnako zriedkavé ako dôležité.”
Atmosféru, ktorú vedia vykúzliť len Marian a Marián (teda Bene) môžeš zažiť už v stredu v bratislavskom divadle GUnaGU. Hosťami štvrtého pokračovania revue Celkom iný beat budú spisovateľ, publicista a humorológ Kornel Földváry, gitarista Boris Čellár, a bubeník a šéfredaktor spravodajstva Rádia Expres Ozo Guttler.
Ukážka TU
