Štátne prachy


Platiť? Neplatiť? Takáto debata zúri medzi umelcami, kultúrnymi novinármi a ďalšími insitnými vševedkami (vrátane autora tohto textu), ktorí si myslia, že majú k téme čo povedať.

Juraj Kušnierik (klikni) to možno ani sám nechcel. Napísal však blog o tom, ako je nezávislá kultúra vlastne strašne závislá. Ako býva odkázaná na peniaze, ktoré jej nejakým spôsobom štát poskytuje na jej fungovanie. A ako je smiešne, že sa chce strašne rozhodovať sama za seba, ale to jej vonkoncom nebráni „prosíkať“ (žobrať, žiadať, uchádzať sa,…) o nejaký ten príspevok.

V tej debate zaznelo množstvo nezmyslov. Niektoré aj o tom, či štát má/nemá (doplň podľa osobných preferencií) vôbec kultúru platiť. O tom by sa iste dalo pohádať. Ale štát platí za množstvo podstatne väčších hlúpostí, tak prečo neprispievať priamo na kultúru? Aj keby takéto „sponzorstvo“ stokrát nemalo priamy úžitok – a ono mať môže.

Jedným z týchto nezmyslov je napríklad tvrdenie, že bez peňazí od štátu (priamo, nepriamo, hocako) sebestačná, originálna kultúra fungovať nemôže. A že umelec – akási éterická bytosť hodná bezpečného náručia spoločnosti – si sám neporadí.

Nebavme sa o tom, že to robí z každého kreatívneho človeka neschopného babráka a z publika nekompetentných idiotov. Ani o tom, že takéto názory ignorujú vývoj človeka, jeho inštinkty a nutkania. Stačí obyčajný kontrapríklad: Artattack funguje 16 rokov a za celé svoje fungovanie (hľa!) nedostal od štátu ani korunu. Vydávali sme časopis, usporadúvali výstavy, veľké i malé koncerty. Vydali sme viac než desiatku albumov a ďalšie plánujeme. Žiaden grant, žiaden príspevok, žiadna natiahnutá ruka. Ono to ide.

Iste, nikto z nás to nerobí profesionálne. Venujeme tomu svoj voľný čas, človekohodiny, o ktoré okrádame priateľov, rodinu či iné hobby. Netvrdíme, že náš postoj je systémové riešenie. Nie je, ale tvrdiť, že dobré veci vyžadujú profesionálnych umelcov, je jednoducho blbosť.

Úplne iná je však otázka, či si dobrí, šikovní a talentovaní ľudia nezaslúžia normálne podmienky. No keď už sme pri tom, tie si zaslúžia aj novinári, zdravotné sestry, pekári, hasiči alebo poctiví policajti.

A tu sa dostávame k prekomplikovaným otázkam: čo je vlastne tou úlohou štátu? A keď už podporovať, tak koho? Na základe akých kritérií? A kto o ich plnení rozhodne?

Ak všetci tí mudrlanti z občianskej spoločnosti 2.0, insitní revolucionári z Facebooku a Twittru, voľnočasoví filozofi a odborníci na hodnoty majú konzistentné, racionálne a logické odpovede, rád si ich vypočujem. To neznamená, že súčasný systém funguje dobre. Ani to neznamená, že by nemohol fungovať rádovo lepšie.

Ale až budú jedni hovoriť, že štátnu podporu umenia treba zrušiť a tí druhí zase, že ju treba navýšiť, nech si obe skupiny odpovedia na banálnu otázku: prečo? A nech sa láskavo vyhnú tým frázam o „posúvaní spoločnosti“ (hocikam). Pretože aj keby toto spojenie malo vôbec nejaký zmysel, tak taká veda to robí podstatne užitočnejšie.

Možno je však celá táto debata úplná hlúposť. Pretože v skutočnom svete plnom skutočných ľudí peniaze aj tak nedostanú ani umelci, ani vedci. Na nové ihriská ich nafasujú futbalisti.

Páči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim priateľom a známym. Nepáči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim nepriateľom a neznámym.