Tento týždeň nechám vzletné ideály a krásne slová odpočívať. Tentoraz budem trochu osobný, pretože si povieme čosi o tom, ako a prečo fungujú recenzie. Pôvodne som sa chcel tejto téme vyhnúť, no po niektorých zážitkoch z posledného času mi to nedá.
Nie, naozaj sa nebudem venovať tomu, ako by mala dobrá recenzia vyzerať. Ani nebudem komentovať, kto všetko sa na slovenskom hiphopovom pieskovisku považuje za recenzenta. Samo toto slovo je neskutočne otrasné. A už vôbec sa nebudem venovať tomu, že niektorí ľudia by sa najskôr mali naučiť ovládať základy slovenčiny, až potom si sadať za klávesnicu. Nehovoriac o kravinách, stádovitosti a rádoby trendy výrazoch, ktoré sa v takýchto textoch nazvaných „recenzia“ dajú nájsť.
Takže, ako taká recenzia vzniká? Album sa k vám – teda aspoň ku mne – dostane niekoľkými cestami. Veľké alebo aspoň seriózne vydavateľstvá vám z času na čas pošlú svoj katalóg nových albumov, z ktorých si vyberiete veci, o ktoré máte záujem. Samozrejme, nepošlú ho hocikomu, ale len človeku, ktorý je pre nich dostatočne zaujímavý. Narážam na biznis, ale to neskôr. Potom vám CD môže do ruky strčiť váš šéfredaktor, buď v dobrom úmysle, že vyšli nejaké nové albumy, máme ich v obchode, mohli by ťa zaujímať, alebo je s kapelami kamarát, tak prečo pre nich niečo neurobiť. Pretože recenzia je v prvom rade promo, ale o tom tiež neskôr. No a ešte sú tú chlapci, ktorí práve nahrali svoj nový, prelomový, úžasný, nekompromisný a neviem čo všetko ešte, demo album a tí vás oslovia priamo a album vám pošlú.
Už teda máte album, a teraz na čo vlastne slúži recenzia. V prvom rade, recenzia sa nepíše pre kapely. Recenzia je určená čitateľovi a v ideálnom prípade by ho mala pobaviť a niečo sa v nej mohol dozvedieť. Niekedy stačí, keď iba pobaví. Druhý mýtus je, že by mala rozoberať jednotlivé skladby. Nemala, väčšinou je to zbytočné, neúčelné a nudné. Komu by sa chcelo čítať pätnásťkrát o rozložení hajtiek, reverboch a delayoch, kompresoroch a spektrálnej analýze? Najlepšie a najvtipnejšie „recenzie“ sa väčšinou zmestia do piatich viet. I tak ale platí, že na internete by žiaden text nemal mať viac ako dve normostrany.
Ďalším mýtom je objektívnosť. Recenzia nie je a ani nemôže byť objektívna. Odhliadnuc od toho, že čosi ako objektivita v umení nejestvuje. Každý máme iný vkus, preferujeme iné skladby a najmä máme napočúvané iné množstvo hudby. Inak bude k albumu pristupovať ktosi, kto denne vypočuje 10 hiphopových albumov a inak človek, ktorý o hip-hope počul len od svojho syna.
A takto by som mohol pokračovať donekonečna. Ale prejdime nateraz k poslednému mýtu: recenzie sú predovšetkým biznis. Musím vás však sklamať, nie pre toho, kto ich píše. Keď máte šestnásť, môže sa vám zdať príležitosť získať zadarmo CD náramne lákavá, no ono to veľmi úžasné nie je. Ak teda nechcete účty platiť predajom takto nafasovaných albumov. Autori tu z veľkej miery – a myslím, že v hip-hope výhradne – píšu recenzie za modré oči. Prinajlepšom. Ako som už naznačil, recenzie sú biznis, nie však pre ich autorov. Sú biznisom pre vydavateľstvá a kapely. Sú totiž tou najlepšou reklamou. Ktorási mediálna poučka vraví, že reklama je fajn, ale silnejší vplyv na správanie sa zákazníka má vždy obyčajný článok. Pritom tá recenzia nemusí byť vždy výhradne pozitívna. Ako kedysi povedal Hugh Hefner, je jedno čo o vás píšu, dôležité je, aby správne napísali vaše meno.
Tak až budete nabudúce zase čítať nejakú recenziu, spomeňte si na čosi z toho, čo tu padlo.
Odporúčanie: Absurdne vtipná kniha Nenada Veličkovića Sahib, ktorá je dôkazom, že aj o xenofóbii, európskom elitárstve a národnostnej nenávisti sa dá písať vtipne, s nadhľadom a predsa tak, že to až štípe. A tiež 3.3. drum’n’bassová akcia Hromozvod v bratislavskom Subclube. Keď si neurobíš reklamu sám, kto ti ju urobí? 🙂
