Internetový blbec, užitočný blbec


Pred desiatimi rokmi by som to pochopil. Veď prirodzenou reakciou na neznáme je strach a odmietnutie. V trochu sofistikovanejšej (ale zase nie veľmi) potom výsmech. Preto keď by v druhej polovici deväťdesiatych rokov – skôr o tom nemá veľmi zmysel uvažovať – písal ktosi o hip-hope skôr smutné ako smiešne blogy plné pohŕdania, bolo by to vysvetliteľné. Ale keď si to dovolí niekto urobiť v roku 2009, nesvedčí to len o ignorantstve či mdlom rozhľade, ako skôr o istej forme intelektuálneho horolezectva.

Chápem, keď ma niekto potrebu zverejňovať svoje názory. Sám (bohužiaľ?) patrím medzi takých. Nechápem však, keď sa niekto pokúša zo svojho komplexu urobiť devízu. V tom lepšom prípade to vyznie naivne. Pritom som asi jeden z posledných, kto by sa snažil obhajovať hlúpy hip-hop. Skôr naopak. Druhá vec však je povedať, že hip-hop je hlúpy. Je asi pravda, že predsudky držia náš svet pohromade, no ak sú to predsudky blbé, azda to možno povedať.

Niežeby si hip-hop nezaslúžil. Všetci vieme, že má množstvo miest, ktoré v štáte dánskom hnijú. Len na to treba poznať viac ako päť rapových pesničiek. Je však ľahké povedať, že ľudia ako Samuel Marec sú iba pribrzdení. Osobne ma ani tak neurážajú blogové výlevy o tom, ako hip-hop ani nie je hudba. Svedčia totiž o hudobnom rozhľade ich autorov. A napokon, každý máme nejaký zmysel pre humor, trebárs aj takýto.

Len ono je to taký pseudokultúrny internetový folklór. Vziať si pár stereotypov z hocičoho a kamaráti v krčme vás pochvália, ako dobre ste im naložil, pozérom hnusným. Len podľa takejto logiky sú všetci politici skorumpované svine, ktoré v garážach nadávajú policajtkám, sudcovia eštebácki machiavellistickí egomani, futbalisti vytretí simulantskí fešáčikovia, novinári prostitútky vlastnené správcovskými spoločnosťami a folkeri smiešne máničky, ktorá na uplakanej gitare zachraňujú svet. Alebo aspoň seba. Podľa takejto logiky sa jednoducho nedá vo svete jestvovať.

Takáto logika je smiešna. Neuráža, lebo netriafa. Profesionálne ma však uráža, keď niekto dáva takejto logike váhu tým, že ju vezme pod relatívne silné meno značky. Vtedy to bohužiaľ beriem, akoby niekto opľul aj moju prácu. Ale to už je iný príbeh…

Odporúčame: Gaimanovu Knihu hřbitova. Spamätal sa dokonca aj slovenský Ikar a tento rok ju vydal pod názvom Záhrobná kniha. Pre obrovskú dávku fantázie sa Neilovo písanie oplatí sledovať…

Páči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim priateľom a známym. Nepáči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim nepriateľom a neznámym.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.