Je to bláznivá kombinácia všetkého možného alebo jeden z najlepších albumov roka? Vladimir má vonku Idiota.
Položili ste si niekedy otázku, čo je to vlastne hiphop? Iste, nejaký hudobný historik by vám odpovedal niečo o samplovaní a rape – a mal by pravdu. Kulturológ by možno začal blúzniť o nejakej filozofii, a možno (i keď výrazne menej) by mal pravdu tiež.
Pre mňa bol hiphop vždy niečím iným: bol to pocit, presnejšie, pocit ulice. Niečo, čo z nej vychádzalo, čo sa jej dotýkalo, čo ju najlepšie vystihovalo. A keďže mesto je len väčšia či menšia spleť ulíc, hiphop bol pre mňa vždy pocitom mesta. Hiphop bol mestom, jeho zrkadlom.
Principál v manéži
Mesto sú rôzne veci: mestom sú chlapci ukrytí v plesnivých kluboch, ktorí sa prehrabávajú starými platňami po prarodičoch a veria, že medzi nimi objavia nejaké ukryté hudobné poklady.
Mesto sú kolotočiari, ktorí robia jednoduchú muziku pre jednoduchých ľudí. Ale aj ďalší ľudia, ktorí sa na tamtých radi povyšujú, a vo svojej pokryteckej póze sú ešte väčšími primitívmi ako tí, čo aspoň nič nepredstierajú. Mesto sú našuchorení blázni z muzikálov a decká, ktoré sledujú hudobné trendy niekde v Berlíne.
Mesto je jednoducho manéž – a jej principálom je už na svojom druhom sóloalbume Vladimir 518. Ten, ktorý vám jednou rukou ukazuje vulgárne gestá a druhou práska bičom, no zároveň sa škerí do kamery, a ešte predtým si dvakrát zrátal, či ste do toho jeho cirkusu zaplatili vstupné.
Jeho sóloalbumy sú typickou križovatkou, na ktorej stretnete muzikálového vymetača večierkov, miláčika bulváru, disidenta a exministra kultúry, ale aj chlapca, o ktorom ešte pred pár rokmi rozprávala nanajvýš tak bratislavská A4.
Je len málo ľudí, ktorí si môžu dovoliť toto všetko natlačiť na jediný album a nepôsobiť pritom smiešne. No Vladimir je ten, koho kapela nás (aj keď v nej tuším ešte vtedy formálne nebol) zobrala na výlet do Jižáku a spolu s Kateřinou Winterovou aj „dolů“. Ten, koho steny sme obdivovali počas zlatého veku Prahy v časopise Terrorist.
Ale aj ten vizuálny umelec, ktorého miluje dnešná Praha a ódy naň píšu tuším ešte aj české Lidovky.
Idiot sme my všetci
Nie je veľa ľudí, ktorí vám dokážu rozprávať príbehy o idiotoch a gorilách, o architektoch a… vlastne čomkoľvek tak, aby ste ho po troch slovách nevysmiali ako pózera. Lenže Vladimirova schizofrénia nie je len detinské hľadanie sa – je čosi, čo robí vedome a čo nás dnes najlepšie vystihuje. Akurát to možno všetci voláme komiks.
Idiot preto nie je len jeden z (dosiaľ) najlepších albumov tohto roka. Je to niečo, čo pokojne chytíte do ruky o desať, päťdesiat či sto rokov. A dozviete sa, aký šialený život sme tu žili.
Toto je totiž hiphop v jeho najčistejšej podobe. Samozrejme, hiphop dnes už nemôže znieť ako pred pätnástimi rokmi. Je to preto hiphop niekedy múdry, inokedy hlúpy, niekedy kĺže po povrchu, inokedy sa tvári nezúčastnene a občas len ťažko ukrýva ambície.
Je to disko skombinované s retro zvukom osemdesiatych rokov, ktoré kdesi narazilo na electroclash, dubstep i trap, aby napokon vznikla eklektická a moderná koláž – a je len málo prípadov, keď slovo „eklektický“ nepoužívam ako peknú náhradu za označenia „nezmyslený šalát“.
Ak to má človek skrátiť: Idiot je naše mestské zrkadlo. Presne takto znie súčasný a dobrý hiphop.
Album IDIOT si môžete objednať na CD na artattackshop.sk. Jeho kúpu odporúčajú štyria z piatich veľkých Bossov.
