Ak aspoň trochu sledujete média a zaujímate sa o hudbu, presnejšie, kvalitnú hudbu, asi ste zaregistrovali fakt, že v dňoch 10 a 11. 6. sa v Bratislave, konkrétne v PKO, odohral 4. ročník hudobného festivalu Wilsonic, jedného z najzaujímavejších (ak nie najzaujímavejší) festivalov elektronickej hudby na Slovensku. Medzi mnohými zaujímavými osobnosťami, ktoré sa predstavili publiku boli tiež zástupcovia hip hopu. Domáci reprezentanti Viktor Hazard a Vec doplnení o One self, projekt celosvetovo uznávaného producenta, hudobníka a dja Vadima…
Minulosť tohto festivalu je naozaj pozoruhodná a tento rok organizátori sľubovali takmer 100 účinkujúcich. A keďže v Bratislave nie je až toľko možností vypočuť si naozaj kvalitnú elektroniku, dlho som neriešil. Tento rok dostali organizátori dokonca podporu od Višegrádskeho fondu a rozhodli sa posunúť celý festival na vyššiu úroveň. Teda presunúť z klubu Spojka do spomínaného PKO a na Bratislavský hrad. Lenže. Ale k tomu sa dostaneme neskôr.
Idea bola nanajvýš zaujímavá, moja zvedavosť vybičovaná na maximum – oboje sľubovalo nevšedný zážitok. Takže namiesto prípravy na skúšku… Zvyšok si môžete prečítať nižšie.
Hádam ešte jeden dodatok. Tento rok sa na Wilsonicu nachádzala i miestnosť/pódium nazvaná „Techzone“, o ktorú sa nepostaral nik iný, než Audionet a kde sa „obyčajným“ ľuďom snažili priblížiť harware/software zariadenia určené na produkciu hudby. Bohužiaľ, podľa všetkého trochu zlyhala komunikácia medzi organizátormi, čo sa nešťastne prejavilo na návštevnosti tohto, celkom zaujímavého, projektu.
Piatok
Z domu som sa vymotal niečo po deviatej hodine večer, krátka prechádzka po ľavom nábreží Dunaja smerom ku kultúrnemu centru a príchod do PKO. Na bráne sa síce vyskytli nejaké problémy s akreditáciou, ktoré sa ale vyriešili naozaj okamžite (pochvala za pripravenosť organizátorov) a tým pádom už nič nebránilo zážitkom z piatočno-sobotnej noci.
Prichádzam do spoločenskej sály, kde už hrá kapela Lucostar. Partička z Poľska, o ktorej, priznávam sa, som predtým nikdy nepočul, ma príjemne prekvapuje. Šarmantná vokalistka, odľahčené rytmy, azda keby niektoré prechody neboli riešené cez plné patterny. Len ľudí akosi nieto. Znovu sa ukázal klasický bratislavský komplex. Pred polnocou je počet návštevníkov naozaj mizivý. Vlastne vo všeobecnosti, očakával som trochu vyššiu návštevnosť tohto festivalu, predsa len, v relatívne veľkých priestoroch PKO niekedy pôsobili skupinky ľudí dosť stratene (mimochodom, miestami som mal pocit, že polovica z návštevníkov sú tak či tak novinári).
Nasleduje moja srdcovka, česká inteligentne elektro-popová kapela Khoiba, ktorá vznikla „odštiepením sa“ od známej českej formácie Roe-deer. Niekoľkokrát som ich už videl hrať, nedávno vydali veľmi kvalitný album Nice Traps, ktorý si ma získal, takže som sa na nich naozaj tešil. Pravdu povediac, v tomto prípade som bol zaujatý, no Khoibu mám rád. Kto ich počul niekedy hrať, asi vie, o čom hovorím. Naživo im to „odsýpa“ hádam ešte lepšie, ako na albumoch a úprimne, Ema Brabcová spieva rovnako dobre, ako vyzerá. Vystúpenie Khoiby bolo aj tentokrát plné atmosféry, pohrávali sa s emóciami, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na celom svete. Ak by sa ma niekto opýtal na najviac „feelingovú“ kapelu tohtoročného Wilsonicu, bez váhania zvolím túto zostavu.
Dávam si pauzu a idem pozrieť chalanov (Normana a Petra G. Hawkensa) na Techzone. Smutne ma prekvapil „záujem“ o tento stánok (čo si tu budeme nahovárať), ale aspoň som si odniesol katalóg produktov od Waves.
Dole (spoločenská sála bola na prízemí) sa vraciam akurát včas, na svoje vystúpenie sa totiž pripravuje Max Tundra. Max Tundra, vlastným menom Ben Jacobs, pochádza z Veľkej Británie. Namiesto hrania osvedčených klasikov ho omnoho viac bavila hudba z rôznych seriálov a reklám. Tieto nič nehovoriace a kusé informácie však ani náhodou nepribližujú „šou“, akú Max predviedol počas tejto noci. Predstavte si „miš-maš“ poskladaný z cirkusu, reklamy, rozprávok a detských riekaniek. Pridajte k tomu rýchly beat a spev. Odspievaný skoro výhradne vo falzete. A k tejto bláznivej kombinácii primyslite Maxa Tundru ako vo vytržení skáče po pódiu a hrá na všemožné nástroje počnúc xylofónom a končiac píšťalou. Že nechápete? Ani ja som nechápal. Ba pristihol som sa, ako s otvorenými ústami hľadím na pódium a bavím sa. Ohromne sa bavím. A smejem. Niečo takéto sa len ťažko popisuje, no bolo to také ohromné a ohromujúce, že dodnes si nie som tak úplne istý, čo ten Tundra na tom pódiu vlastne „vyvádzal“. Prestavte si, že on sám, jediný človek, dostal do varu celé publikum, tak, ako tam stálo. Rešpekt. Za zmienku ešte stojí vizualizácia, ktorá toto vystúpenie sprevádzala. Poskakujúci škriatkovia a chalúpka s otvárajúcimi sa okenicami dokonale podtrhovali neskutočnú, snovú a bláznivú atmosféru tohto vystúpenia. Ako to nazvali vo filme Moulin Rouge? „Spectacular spectacel?“ Tak presne o tom bolo toto „predstavenie“.
No a to je na túto noc všetko. Hodinky ukazujú skoro pol štvrtej nadránom, vonku sa začína pomaly brieždiť a ja spokojný a príjemne unavený kráčam domov. Uvidíme, či druhý „deň“ festivalu bude rovnako zaujímavý.
Sobota
Tentokrát vyrážam o čosi skôr, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Tým prvým je vidieť viac kapiel a tým podstatnejším bohužiaľ to, že vzhľadom na víkendové počasie sa hrania z Bratislavkého hradu presunuli do PKO. Keďže ale bolo kapiel viac, ako možností v časovom rozvrhu, negatívne si to odniesli slovenské projekty Abuse, Le Charme Discret, či českí Alvik, ktorým boli predstavenia zrušené. Na druhej strane chápem organizátorov, ak už priviezli kapely z Francúzska, jednoduchšie je povedať domácim, že na nich neostalo miesto. Ale tak či tak, škoda.
Pôvodne sa malo začať hrať už okolo šiestej podvečer, no technika nejako odmietla spolupracovať a už v tak dosť nabitom programe nastal ohromný sklz, ktorý si odniesli Viktor Hazard a Vec. Vo všeobecnosti boli asi vystúpenia všetkých formácií o čosi skrátené. Čiže, o 20:20 sa v spoločenskej sále stále nič nedeje, akurát „ochrankári“ nevpúšťajú dnu, vraj vzhľadom na zvukové skúšky. Tak teda dobre.
Okolo deviatej hodine sa ale program rozbieha a na pódiu sa ukazujú Francúzi z Double U. Za týmto projektom stojí predovšetkým človek menom Franck Rabeyrolle, ktorý po presťahovaní sa z rodného Montpelliere do Paríža vydáva EP Lonely Swings. Minulý rok sa Double U predstavili albumom (debutovým) Life Behind A Window. Bohužiaľ som ho nepočul, ale po tom, čo páni predviedli v sobotu večer si ho asi zoženiem. Definovať „vystúpenie“ tohto francúzskeho dua je trochu zložité. Predstavte si gitarové riffy, do toho elektronický beat a spev. Pohybujeme sa niekde vo vodách šansonú, jazzu a nu-jazzu. Alebo inak, vystúpenie Double U bolo také pozitívne gitarovo-akustické posedenie (napriek drobným výpadkom v speve). Podotýkam posedenie, pretože ľudia si poväčšine sadli na podlahu a počúvali. Kto chcel tancovať, na svoje si podľa všetkého neprišiel. Keď som sa s Franckom rozprával, sám mi potvrdil, že sú skôr navyknutí hrávať po malých kluboch pre päťdesiat až sto ľudí a na veľkú sálu, akou bola tá na Wilsonicu, veľmi pripravení neboli. Nevadí, počúvalo sa to naozaj dobre.
O čosi sa zlepšila návštevnosť oproti piatku, ľudia boli viac ochotní zabávať sa, i preto dobre padla nasledujúca kapela, ktorá mala byť pôvodne „ťahákom“ na hrade, ďalší francúzsky zástupca, M83. Pre zaujímavosť, M83 robili predkapelu na turné Mobymu. Čo už čosi znamená. Táto formácia sa nám predviedla kombináciu rockových a indie gitarových plôch s tiahlymi melodickými linkami. Aj keď na rovinu, bližšie to predsa len malo k tomu rocku, ako k elektronike v tom klasickom zmysle slova. Štyria ľudia a ich obrovská dávka energie prúdiaca priamo do publika ich ale „ospravedlnila“. Napísať nejakú asociáciu, ktorá sa mi opakovane vynárala v mysli počas ich „predstavenia“ – „ako sa kalí oceľ“. Výrazne tvrdé pasáže striedali tiahle melódie, ktoré vás unášali až niekam do oblakov. I keď, ak by som mal hľadať negatíva, niekedy sa mi to zdalo až priveľmi vykalkulované a prvoplánové. Na druhej strane, pozerať sa na „basáka“, ako si „to“ výrazne vychutnáva, bolo celkom vtipné.
Hip-hopových fanúšikov iste potešili ďalšie okamihy sobotnej noci. Za gramofóny a mixpult sa totiž stavia Amen aka. Viktor Hazard a rozbieha svoj DJský set poskladaný zo slovenskej i zahraničnej tvorby. Viktor si to očividne užíva, mix je „ok“, lenže… Zvuk. Neviem, v čom bol problém (však páni technici), no stredy boli posunuté úplne niekam inam, než by byť mali a tým pádom hlasy rapujúcich chalanov (napríklad z Drvivej Menšiny) bolo len dosť ťažko rozoznať. Nie že by sa rapová stopa strácala, ale hlas bol posunutý o čosi vyššie a skoro som niektorých MC nespoznal (boh vie, ako by to bolo, keby som nepoznal tie skladby). Ako som už spomínal, čas poskytnutý Amenovi na vystúpenie bol naozaj krátky a podobne obišiel i Vec, ktorý nasledoval.
Predstavovať niekomu Veca je asi úplne zbytočné. Nedávno konečne vydal album Dobré ráno a majú ho radi aj ľudia, ktorí hip-hop inak „nemusia“. V sobotnú noc mu chrbát „kryl“ Zverina, ktorý sa predstavil napríklad aj na Vecovom CD. Na toto vystúpenie sa zišla relatívne veľká skupina (vzhľadom na spomínaný problém s návštevnosťou) ľudí, ktorých Vec očividne rozvášnil. A že to nebolo veľmi hip-hopové publikum – o to je to cennejšie. Obaja chalani na nás „vybalili“ nielen nové tracky z aktuálneho Vecovho albumu, ale i napríklad kultové Zakázané uvoľnenie z albumu Tozmemi. Bohužiaľ, v tom najlepšom ich organizátori „odstrihli“, pretože…
Pretože už boli pripravení „Vadimovci“, teda projekt One Self, ktorý sa stal hlavnou hviezdou tohtoročného Wilsonicu. A povedzme si na rovinu – právom. Päť ľudí, z toho najznámejší DJ Vadim, Yarah Bravo a Blu Rum 13, predviedli Bratislave takú šou, na akú tí ľudia, ktorí pod pódiom vo vytržení skákali, asi len tak ľahko nezabudnú. Toto „vystúpenie“ malo náboj, obrovskú dávku energie a ja neľutujem, že som oželel Looptroop v Babylone a išiel radšej na Wilsonic. Ono, nebude to len tak, ľudia okolo One Self sú vcelku výnimoční, nielen svojím prístupom k hudbe, ale aj faktom, že hranie je to, čo ich predovšetkým baví, až potom živí. Je zvláštne, kde sa v nich berie taká charizma. Yarah Bravo je napríklad drobné, „šťúple“, nežné žieňa, no keď si vezme do ruky mikrofón, vytryskuje z nej taká dávka náboja a energie, že človek rozmýšľa, kde sa to v nej môže ukrývať. A keď sa k tomu so svojím originálnym flow pridá Blu, je „vybavené“. Zamatový hlas Yarah s jej krutou dikciu a frázovaním, k tomu „tvrdší“ prejav Blu Ruma – fanúšik kvalitného hip-hopu si nemôže priať viac. Po výnimočnom albume (ktorý na Slovensku vyjde 20.6.) som mal možnosť zažiť výnimočný koncert kapely, ktorá vie, čo robí. Apropo, druhý DJ Woody the World and the MC Champion (to meno som si fakt nevymyslel) predviedol také cuty, scratche a beat juggling, že som naozaj „nechápal“. I keď DJingu rozumiem iba minimálne, no jeho technické „hračičky“ ma niekedy „dostávali“. Päticu hudobníkov ešte dopĺňal perkusionista Bongo Pete a že im to všetkým dokopy „hralo“, o tom niet pochýb. Kto nevidel, môže ľutovať, pretože toto vystúpenie bolo bez zveličovania jedným z vrcholov tohtoročnej festivalovej sezóny na Slovensku. Práca s publikom, vzájomná kooperácia a dopĺňanie sa na pódiu – to sa zase až tak často nevidí. I ľudia sa nejako nazbierali, síce až okolo druhej skladby, pretože po Vecovom vystúpení sa pobrali preč v očakávaní zvukovej skúšky, ktorá sa ale nekonala. Zhrnuté, úchvatný zážitok (s pokračovaním, ktoré si budete môcť prečítať niekedy nabudúce), výnimočná kapela, obrovská dávka zábavy a atmosféry – ak by za celý víkend nebolo nič iné, iba toto vystúpenie, i tak by sa to vyplatilo. Ak teda dobrá hudba pre vás znamená aspoň trochu.
Nasledovali iné povinnosti, čiže vystúpenie maďarskej zostavy Marcel’s Street Sonic Squadb som premeškal.
Večer plný predstavení zakončovali susedia zo západu, rakúska kapela Louie Austen + band. Louie Austen je zvláštny chlapík. Tento, dnes skôr čiperný dôchodca, má za sebou vystúpenia v muzikáloch, miluje jazz a blues, za ktorým sa dokonca vydal do USA. Tam spolupracoval napríklad s Harlem Jazz and Blues Band. V sedemdesiatych rokoch sa vracia do Viedne, neskôr spieva v hoteli Hilton a dodnes v hoteli Mariott. No stretáva Maria Neugebauera a z klasického bluesovho speváka sa stáva ikona (minimálne) rakúskej elektronickej scény. Louie sa v Bratisleva už predstavil, pred rokom v klube Spojka, a preto som bol náramne zvedavý, aké bude vystúpenie tohto, pomaly legendami opradeného, speváka tentokrát. Takže, v prvom rade, obrovská šou. V druhom rade, obrovská sympatická a tanečná (!) šou. Nevedel som si predstaviť spojenie bluesu a elektroniky, no „Austenovci“ ma presvedčili, že to je nielen možné, ale že to je aj zábavné. Bohovsky zábavné – podotýkam. Skúste si v hlave vytvoriť fúziu jazzu, blues, house, up tempa a atmosféry 60tych a 70tych rokov. A do toho vyzretý spev človeka, ktorý vie, ako „manipulovať“ (v tom dobrom) s publikom. Naozaj zážitok. Ak by som mal definovať toto vystúpenie jedným slovom – bolo „grúvy“.
Vlastne, „grúvy“ sa najlepšie hodí na označenie celého tohtoročného Wilsonicu. Výborné kapely, vynikajúca zábava, naozaj dobrá organizácia, kopa kvalitnej hudby. Škoda len toho zrušeného hradu. Počasiu síce človek nerozkáže (už by ale konečne mohol), no pohybovať sa v priestoroch Bratislavského hradu mohlo byť zaujímavé. Druhým problémom bola asi návštevnosť. Neviem, čím to je, ale Bratislava začína byť v tomto povestná. Ľudia sú nevypočítateľní. Na Eltona Johna príde sto tisíc, všetci tu majú plné ústa podpory klubovej a alternatívnej scény, no keď dôjde na to poctiť nejakú akciu svojou prítomnosťou, kde nič tu nič. Ťažko to zvaľovať na presýtenosť publika – ľudia sú snobi a konajú, ako sa im to práve hodí. Tak alebo onak, kto tohtoročný Wilsonic nezažil na vlastnej koži, môže iba ľutovať. Pretože to bolo čosi, čo sa zase až tak často neopakuje…
Fotky: Symon a Smoke production, Text: Smoet
