Nostalgia je čudesná vec. Núti vás optimisticky spomínať na časy, ktoré vlastne nikdy nejestvovali.
Prirodzený pamäťový filter vo vás zanechá dojmy plné zmrzliny za haliere, prvej čokolády Ritter Sport z Rakúska či hudby, ktorá bola kedysi celá taká úprimnejšia. Samozrejme to je nezmysel, ale nejako takto to jednoducho cítite.
Spomínate na časy, keď ste prvý raz kdesi počuli skladbu od Beastie Boys, s radosťou sa vraciate do doby, keď ich hudba zosobňovala vrcholy rôznych žúrov a jej tvorcovia ikony hiphopu.
Problémom však je, že aj keď to možno bola pravda kedysi (ak vôbec), dnes už to pravda nie je. Ale bolo by krásne, keby bola.
Rád by som totiž napísal, že Hot Sauce Committee Part Two je úžasná nahrávka, ktorú sa oplatí počúvať stále dokola – rovnako ako všetky tie albumy, keď mal človek pätnásť a vedel naspamäť (viac i menej nezmyselné) texty.
Bohužiaľ, ôsmy album Beasties takouto nahrávkou nie je. A v tomto okamihu musíte urobiť kľúčovú voľbu: rozhodnúť sa, akým spôsobom na Hot Sauce budete pozerať.
Či optikou osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, keď sa robil rap trochu inak – a najmä keď ste rap trochu inak počúvali. Alebo sa naň zahľadíte cez perspektívu roku 2011, cez kontext toho, čo sa v hiphope odohralo od povedzme smrti Tupaca. Alebo od nástupu ľudí ako Danja, Diplo, Kanye West, Eminem či Lil Jon.
V prvom prípade dostanete presne to, čo ste dostať chceli. Viac rokenrol a punk ako rap, viac retro ako trendy. Dostanete inteligentnú zbierku hiphopových skladieb, pri ktorých vám spiatočníctvo ani trochu neprekáža.
Keď však zvolíte druhý pohľad, dostanete zbierku spiatočníckych hiphopových skladieb pre (napríklad) tridsiatnikov, ktorí radi spomínajú na svoje divoké obdobie.
Ako hudba to je málo. Ako nostalgický pohľad späť to úplne stačí. Za problém potom ani nepovažujete zistenie, že to znie trochu ako divoká párty nahrávaná kdesi potajme v garáži, ktorá veľa nových nápadov neprináša.
Ale stále je to fakt krutý žúr.
