James Cole, alebo Daniel Ďurech – osobnosť československého rapu, jeden z najlepších raperov, ak nie aj najlepší v našich končinách. Bolo by hriechom, keby sme sa ho po jeho koncerte v Bratislave nespýtali na pár otázok, z ktorých sa nakoniec stal rozhovor veľký ako Moby Dick sám.
Zdravím Ťa James, hneď na úvod ma zaujíma vec, prečo až album Moby Dick považuješ za svoj oficiálne druhý release?
Ja Ťa tiež zdravím Hubert. Takto, ja som skôr tvrdil, že je to môj druhý sólo album, lebo prvý bol Frequence P.H.A.T. z roku 2002. Ja za sólo album považujem to, keď to celé vymýšľam a celé produkujem. Ono by do určitej miery sólo album mohol byť aj Kapitán Láska, ale to pre mňa bola kapela, to sme celé vymýšľali traja ľudia, čiže to bol skôr projekt kapely. No a Halucinace ze třetího patra, k tomu som nepristupoval tak, že robím album, to bol skôr taký haluzný projekt, aj keď vlastne… to by tiež mohlo byť brané ako sólo doska. No a Moby Dick je niečo medzi druhým a tretím albumom, tam ide skôr aj o to, že ako som k tomu pristupoval. Keď som robil Halucinace, nevravel som si, že robím album, robil som mixtape, pristupoval som k tomu tak. Keď som však robil Moby Dicka, pristupoval som k tomu už tak, že robím album. Sú to ale vlastne všetko aj tak len škatulky a pičoviny.
Jasné rozumiem. Kedy u Teba došlo k tomu momentu, že si si povedal: „OK, teraz pôjdem takýmto smerom a bude sa to volať Moby Dick“?
Ono sa to ťažko takto vyjadruje, ja som o tom nerozhodol (smiech). Raz ma to jednoducho napadlo. Ono v tom českom slove „napadnout“ je to celé pekne zachytené, ono to vlastne celé na Teba zaútočí. Ja som dostal myšlienku.. áno bola to moja myšlienka, ale ja som ju nevymyslel. V jeden deň, behom toho celého procesu, keď som počúval nejaké demá som si povedal – bude to Moby Dick. No a potom to celé začalo tak dominovať, začalo to celé vznikať – podvodný album, dizajny, nejaké skladby, rýmy. Ono to je veľmi zvláštny projekt, lebo je veľmi ťažké povedať ako projekt vzniká. U mňa to nie je tak, že by som zrazu uvidel ako bude ten album celý vyzerať – ty dostaneš takú stopu ako indíciu – a pre mňa bol tou indíciou názov Moby Dick a od toho som začal robiť ďalšie kroky, až som to dokončil. Ale nebolo tam nič také, že v pondelok 3.3. 2011 som si pomyslel, že to bude Moby Dick, ono ma to jednoducho celé prepadlo.
Teraz som si kupoval knihu Moby Dick, podarilo sa mi to zohnať až niekde z českého antikvariátu.
Tú od Odeonu? Tá kniha je úplne božská, to naozaj odporúčam.
U Moby Dicka ešte ostaňme. Stretol som sa s názormi, že je to výborný album po lyrickej a rapovej stránke, ale je tomu často vytýkaná stereotypnosť beatov, ľudom vadí, že si si to celé obeatoval sám, resp. s Ristom ako Brown Noise production. Nechcel si skúsiť aj beaty od iných ľudí? Wich v rozhovore pre nás spomínal, že by tam mal mať dva beats, nakoniec tomu tak nie je.
No ono to je tak, že pôvodne som mal nejaké plány, ale keď začneš na niečom pracovať, tak je pre mňa veľmi dôležité, aby tá hudba vyjadrovala to, čo cítim. Mne sa páčia Wichove beaty, Trafikove beaty, sú to ale do istej miery cudzie svety. Ja nehovorím, že je to zlé, že sa mi to nepáči, ale ono je to to, čo som už spomínal. Preto je až Moby Dick druhý sólo album, lebo som si aj skoro celú dosku produkoval sám, pretože chcem aby to rezonovalo s tým, aký v skutočnosti som, s tým, čo cítim. Mám pocit, že vždy keď s niekým niečo robím, tak sa vlastne prispôsobujem, že vzniká niečo iné – napríklad keď budem rapovať do Trafikovho beatu, tak už to bude James Cole a Mike Trafik track, už to nebude James Cole, nebude to Mike Trafik – bude to naša spoločná vec, vytvorí sa nejaký ďalší priestor, nejaká ďalšia dimenzia. No a ja som tento krát túžil po tom svojom smrade a bolo to veľmi osobné. Takže ja túto námietku chápem, ale pre mňa je cennejšie to, ako sa u toho cítím a čo to so mnou robí, než to, že to nesplňuje nejaké úžasné štandardy nejakého súčasného produkovania. Ja chápem, že dnes to Tí ľudia majú všetko premakané, rôzne prechody, „cingalátka“, krásne aranže a pičoviny hej, ale pre mňa to na jednu stranu znie všetko rovnako, oni nejakým spôsobom nerobia svoju vec. Nehovorím teraz o Wichovi, alebo Trafikovi, hovorím celkovo o tých beatoch čo sa dnes robia, a o tom, že všetko znie moc rovnako, a ja som sa chcel tomu strašne vzoprieť, pretože mám pocit, že je to lepšie keď mi to bude trochu smrdieť, nebude to tak kvalitné, ale bude to moje a nebude sa to vlastne snažiť byť ako všetko ostatné. Ja nemám potrebu sa prispôsobovať, že teraz je taký zvuk. Ja sa snažím vykopať niečo svoje, snažím sa urobiť niečo iné –áno, to je presne to slovo – niečo iné. No a všetci sa snažia robiť vlastne niečo rovnaké, nie je v tom tá sloboda, čo je vlastne jedno z hlavných tém, resp. je to pozadie celého albumu Moby Dick – oslobodiť sa.
Spomínal si Trafika, čo ma privádza k Vašej spoločnej hymne „Milujeme porno“. Na Moby Dickovi sa téme „mrdání“ venuješ skoro ¾ z celého albumu, čo Ti samozrejme nevytýkam, skôr ma však zaujíma, že čo Ťa na tejto ľudskej činnosti tak fascinuje, že je to tak často hlavnou témou Tvojich trackov?
Hmm, to tažko povedať, lebo zas je to o tom, že to nebolo dopredu naplánované, že Moby Dick bude celý o prcaní. Jednoducho ja nejak na niečom začnem robiť, v jeden moment o tom začnem rapovať, ono sa to začne diať pod mojimi rukami a je to silnejšie než ja. Pre mňa je to veľmi uvoľňujúce, veľmi sa cez to uvoľňujem, pretože mám pocit, že okolo sexuality celkovo, je tá mriežka tých regulácií a zákazov, tých procedúr, ktoré sa snažia regulovať to, aby sa o tom vôbec mohol hovoriť, kto o tom môže hovoriť, kde a kedy o tom môže hovoriť, mne to príde, že je to jedna z najstiahnutejších mriežok. Príde mi, že je to jedna ešte z mála vecí, kde je na čom pracovať, pretože veľa bitiek už bolo dobojovaných a tam už nemá cenu niečo robiť, veľa toho už bolo vykonané, a ja mám pocit, že ohľadom toho sexu, že to je stále. Tam je pozoruhodný ten rozpor medzi civilizovaným človekom a tým jeho vzťahom k sexualite, keď väčšina tých jeho perverzností je redukovaná na manželské spálne, zamknuté dvere a pokiaľ sa o tom má hovoriť verejne, tak je to skrz nejaké lekárske inštitúcie, psychiatrické inštitúcie, sexuálne poradne a nejaké takého veci, kde je o tom povolené hovoriť. Tam je ale zaujímavé skúmať, aký je ten vzťah tej sexuality a toho bežného života, keď chodíš do Lidlu s tou taškou nakupovať a podobne, kde sa vlastne všetci tvária, že tam tá sexuality nie je. Ono sa pre ňu urobilo miesto, ktoré je do istej miery utajené, kde všetci chodia, ale je to úplne separované a mňa zaujíma hlavne ten interval, kde sa to začína celé prelínať. Tieto svety existujú spolu oddelene, ale to je všetko len snaha to oddeliť. Mňa to jednoducho celé zaujíma, odjakživa čumím na porno a tematika sexuality ma veľmi zaujíma a teda môj zámer toho nie je byť šokujúci, ja vlastne ani neviem, prečo to robím. Napríklad tá legrační píseň o kurvách („Prázdniny v kurvolandu“ pozn. Hubert), to nemá byť song s nejakým veľkým posolstvom, to je fakt len výsmech nejakej malomestskej morálke, to má byť sranda v štýle Too Shortových skladieb. Ale keby som ti mal povedať prečo, tak nemám nejaký dôvod, že teraz idem rapovať o prcaní lebo toto a tamto… fakt neviem (smiech).
Chápem. No a keď už sme pri tom porne, čo nejaké obľúbené pornoherečky?
Uff, tak tých mám fakt moc. Teraz som objavil úplne novú, volá sa Nikita Bellucci, to je taká baba z Francúzska, čo nevie poriadne ani slovo po anglicky, ale to je bomba. Potom mám rád Dannu DeArmond, mám veľmi rád Belladonu…
Belladona? Tá je aj moja obľúbená, tá dokáže veľa vecí, má extra skills…
No jasné, mňa ale napríklad zaujíma aj to pozadie toho celého sveta, sledujem rôzne dokumenty. Tam je strašne zaujímavé, že aj Tí ľudia, ktorí sa v tom pornopriemysle pohybujú, tak ich sociálne a spoločenské chovanie je veľmi podobné tomu nášmu, akurát tým ako sú oddelení, tak to robia len medzi sebou. Tam dochádza k svadbám, Tí ľudia majú deti, oni vlastne vedú úplne rovnaký život, ako dajme tomu „normálni“ ľudia. Oni tú formu zachovávajú úplne rovnakú, a to sú tie veci, čo ma fascinujú. Belladona má normálne manžela, majú deti a ten manžel to točí, keď ju mrdajú napríklad dvaja černosi… je to produkcia, zarábajú tým peniaze a tak ďalej. Ja sa snažím dostať cez to jednoduché opovrhnutie k prostitútkam, kurvám a pornoherečkám – to je také jednoduché, predtým ako sa človek na to pozrie povedať „ouu ja to odsudzujem, sú to kurvy“. Ja nejakým spôsobom vlastne tých ľudí obdivujem, že sú schopní niečo takéto robiť a uniesť tú ostrakizáciu, pretože tá spoločnosť ich bude ostrakizovať, spoločnosť Ťa odsúdi. Ty vieš, že ideš do vyhnanstva, keď to začneš robiť – takže týmto ma to fascinuje a celé mi to príde ako pozoruhodné. Keď nad tým premýšľam a v poslednej dobe sa vraciam k Lynchovým filmom a študujem to, tak on tam má vždycky, skoro v každom filme tému prostitútky, téma kurvy, ženské čo šukajú za peniaze, teda ženy v takýchto smeroch. A to nechcem povedať, že som tak skvelý ako Lynch, len chcem povedať, poukázať na to, že sú tam nejaké fascinujúce veci, že to nie je len také jednoduché ukázať, že aha, to je kurva. Práveže títo ľudia čo to povedia, pôjdu za roh a budú si tam u toho honiť. Zaujíma ma to, ako sa s tým dá pracovať, ako zapojiť tieto dva svety a ako sa s nimi vysporiadať v osobnom živote, keď človek s niekým chodí, je v manželstve, tak Ty ten „chtíč“ máš stále, nemôžeš sa ho zbaviť, nemôžeš si povedať, že teraz už nebudeš mať chuť. Platón mal toto v Symposiu – on tam má, že ako sa človek dostáva k idey krásna, tam je, že začneš sa pozerať na krásu jedného tela, uvedomíš si, že tá krása to telo presahuje a začneš pozerať na telesnú krásu ako takú a v tú chvíľu prestaneš mať možnosť vôbec ako vidieť tú krásu toho jednotlivého tela. To je vlastne keď sa Ti páči jedna ženská, tak sa Ti páčia do určitej miery všetky. Takže to sú otázky, problémy s ktorými sa snažím celý život vyrovnať, pretože tu je nejaký spoločenský imperatív na to, aby bol človek verný, nejakým spôsobom zachovával poriadok, a potom sú tam tie sily a túžby, ktoré sa tomu vzburujú a chcú úplný opak. Mne toto všetko príde ako veľmi zaujímavé pole skúmania…
Uau, takto som sa na to ešte nepozeral. Pri filmoch ešte chvíľu ostanem, si obrovský zberateľ filmov Silvestra Stalonneho a moja otázka znie, čo Ťa na ňom tak berie? Je to podľa Teba najlepší akčný hrdina všetkých čias?
Haha, ako som sa snažil pred chvíľou nejako analyzovať ten svoj vzťah k sexualite, tak ku Silvetrovi Stallonemu už nič nepoviem, pretože to je..
Je to to isté?
To je práveže ešte horšie, ja vôbec neviem prečo pozerám na filmy s ním. Ja to nechápem, ale on keď sa jednoducho objaví na plátne… ja fakt neviem, ako Rocky, Rambo… ja som videl všetky jeho filmy aj tie najväčšie sračky, čo kedy natočil.. Niekto pozerá na horory, kde strieka krv.. pre mňa sú vlastne filmy Stalloneho taká úchylka, tam to asi bude súvisieť aj s tým, že keď sme vyrastali, tak tie filmy s ním boli všade, ja som veľmi chcel rambo nôž, boli rôzne odznaky, rodičia nám to zakazovali – to si dodnes pamätám. On je vlastne vždy hrdina, nech je v akomkoľvek špinavom prostredí, tak nikdy sa tým prostredím nenechá „prozřít“, on je vlastne taký rytierský ideál, ako Phil Marlowe, vždycky si drží tu morálnu, etickú rovinu a vždycky sa so všetkým nejako vyrovná. Rambo je napríklad veľmi zložitá postava, to vidno hlavne vo štvrtom diely. On je vlastne stroj na zabíjanie, a jemu to zabíjanie robí rozkoš, je to jeho práca, on nič iné nevie…“ When you’re pushed, killing’s as easy as breathing“.. To sú jednoducho veľmi silné momenty, on sa s tým nejak učí pracovať a zžiť s tým, že je vlastne stroj na vraždenie, a aj tak sa snaží v tom niečo udržať, bojovať. On je dosť nejednoznačná postava. To sa mi na tom páči, veľa postáv je takých, čo sú väčšinou jednoduché, papierové, primitívne postavy, ktoré stoja za hovno.
S Rambom sa spája aj meno John Vegambom, máš John Vegabomb radio show, kedysi si ohlasoval aj jeho album, keďže ma ten charakter celkom zaujal, tak sa chcem spýtať, či bude niekedy ten album čo si pod týmto menom ohlasoval.
To bolo skôr tak, že som rozpracoval niekoľko skladieb, ktoré možno niekedy na niečom budú, nejakom mixtape možno… ale to som úplne skrečol.
Tvoj ďalší obľúbenec, tentoraz z hudobného žánru je E-40, ktorý teraz opäť vydáva ďalší trojalbum, nechcel by si aj Ty niekedy skúsiť takéto jeho tempo? Skoro každý rok trojalbum.
Hmm, tam je treba si uvedomiť, že on sa takto „rozvyglil“ až na staré kolená. Jeho prvý album vyšiel v roku 1991 a toto tempo nasadil až po 20 rokoch kariéry. Takže nikdy človek nevie, kedy to naňho príde, ale tento dedo ide hrozne. Na tých albumoch mi ale trochu vadí, že tam je veľmi veľa hostí, keď máš vlastne z toho vybrať tie tracky kde je on sám, tak ich až tak veľa nie je. Niektoré tie hosťovačky sú fakt dobré, ale je tam aj veľa toho béčkového rapu.
No jasné, ale napríklad dvojalbum s Too Shortom je podľa mňa veľmi dobrý.
No tak to je super. To je mrda!
Ostanem ešte pri v zahraničí. Pre Refresher si v rozhovore Adelovi spomínal, že v poslednej dobe si dosť ideš Three Loco, čo je Andy Milonakis, Dirt Nasty a RiFF RaFF. Čo mňa celkom zaujíma je to, čím Ťa baví RiFF RaFF? U nás ľudia to dosť totiž necenia…kričia, že „toto neni rap“ a podobne..
On je šialený. Mne príde, že on je niečím strašne stratený a strašne smutný a niečím je strašne rozbehnutý a originálny a má hrozné balls. Mne sa na ňom práve páči to, že je úplne nečitateľný, vôbec nevieš čo sa v tom človeku deje. On rapuje o sračkách ako je Dolce & Gabbana, čo je vlastne mrdka, opakuje tam nejakú značku, ale on má niečo… prináša to šialenstvo do toho rapu, prináša tam niečo, čo mám pocit, že v tom rape chýba. Niektorí sa len tvária, že sú šialení, ale v skutočnosti sú úplne usporiadaní a hrajú podľa úplne presne stanovených pravidiel tej hry. Ty si taký a Ty si taký, tak musíš rapovať do týchto beats a podobne, no a on si s tým fakt vytiera prdel, je to biely človek s Texasu.. On je v niečom ako tragická postava, keď si pozrieš nejaké jeho interview, tak on tam skoro plače, je taký smutný, na niečo sa ho spýtajú, a on odpovie úplnú pičovinu.. skoro sa tam rozreve. Ale čo sa týka nejakých technických dispozícií, tak on rapuje dobre, on ako raper je veľmi zaujímavý, keď sa naozaj bavíme o tých technických skills, tak on je jednoducho dobrý, to nemôže nikto povedať nič. Keď ho vidíš freestylovať, tak to ide z neho, on šesť-sedem minút freestyluje výborne. Je veľmi zaujívamá postava, lebo je nečitateľný, on sa vymyká úplne vo všetkom.
A Dirt Nasty?
Tak Dirt je oproti Riffovi čitateľnejší. Biely dobrý chlapec, a to čo on robí, tak to je rola.
Ale tak jeho kariéra celá smeruje takým tým štýlom.. dirty.. začínal ako pornoherec atď.
To áno, o tom nič nehovorím, len uňho mám pocit, že viem, že si robí srandu, vidím tam ten odstup, ale RiFF RaFF sa v tom fakt stráca. On prechádza z jednej strany na druhú, v jednu chvíľu sa stáva tým čo v skutočnosti rapuje, chvíľu je zas normálny chalan. Ten Dirt to má nejakým spôsobom fakt zrovnané, keď sa naňho pozrieš ako rozpráva, tak on je uvedomelý človek, čo nerobí pičoviny, je zábavný a prináša do toho rapu ten komediálny prvok. Celkovo Three Loco sú zaujímaví ľudia, čo dokážu spraviť zaujímavé veci.
Vrátim sa k Tvojej tvorbe. Čo track „Černý slunce“? Cítiš sa na scéne tak, ako keby si bol sám, že nikam nepatríš?
Tak ten track to je pesnička, ktorá mala presne toto všetko vyjadrovať. Tam je k tomu ťažko niečo viacej povedať. To nie je song o žiadnej úlohe, to je fakt pesnička, ktorú som napísal ja. To je Dan Ďurech, ktorý hovorí o tom aké to je byť James Cole. Je tam zase opísaná ta nejednoznačnosť, na jednej strane Ti je z toho všetkého na zvracanie, na druhej strane Ťa to tam tiahne. Ja robím rap desať rokov a ten svet je veľmi príťažlivý. Ja si hýčkam toho človeka, toho Dana Ďurecha, to je pre mňa to, čo v skutočnosti žijem, James Cole je pre mňa niečo, čo som si myslel, že som ja, ale som z toho vyrástol. Je to pre mňa skutočne len tá rola, ale nie je to rola v zmysle.. čo ono znamená hrať rolu? Keď hráš nejakú rolu, tak aby bola dobrá, tak ju musíš hrať v skutočnosti – vždycky keď idem na stage, keď robím klip, tak sa stanem tou rolou – Jamesom Coleom. Ono to fakt nie je zo srandy, beriem to vážne a vlastne v tomto tracku sa s tým vyrovnávam – to sú tie premeny.
Myslíš si, že celý ten potenciál Daniela Ďurecha, môže byť vyčerpaný v rámci Jamesa Colea? (otázka Top Dylan)
Nemôže. Pretože Daniel Ďurech je ďalšia z rolí, ktorú hrám pred sebou a pred spoločnosťou, žije iným životom, na inom javisku. James Cole mi umožní niečo, čo nemôžem robiť v rámci Daniela Ďurecha a naopak. Pre mňa úloha Daniela Ďurecha je rola, ktorú chcem hrať lebo je pre mňa najširšia, je to taký uzol, z ktorého ja môžem ísť kam chcem a skutočne sa podľa toho zariadiť tak, ako chcem. Môžem sedieť niekde dve hodiny a mať splín, môžem byť skleslý, môžem študovať, môžem viesť rodinný život… James Cole, tá postava je niečím zúžená, ako niektoré tie veci by v rámci neho išlo robiť, ale to by som ho zničil, tá postava by tým „chcípla“.
To sa chcem práve spýtať, že ktorým smerom by si sa chcel realizovať ako Dan Ďurech, lebo James Cole je vlastne len fragment toho celého spektra. (Otázka Top Dylan)
Ono to práve neviem. Daniel Ďurech nie je fragment, že by bolo nejaké pole, z toho som kúsok vzal, a z toho by bol James Cole, JC toho Ďurecha zas presahuje, tam sa objavujú veci, ktoré v tom Ďurechovi nie sú. Preto aj ten odkaz na filmovú úlohu Brucea Willisa (12 opíc, pozn. Hubert), to nie je len tak, to je skutočne nejaká metamorfóza, nejaké prevtelenie, ktoré umožňuje nejaký druh slobody na základe toho, že sa vzdáš niečoho iného.
Rozumiem Ti. Trochu klišé otázka, ale sleduješ nejak SK/CZ scénu? Zaujal Ťa niekto?
No sledujem to zhruba tak, aby som sa udržal nejak v obraze. Nič z tých nových vecí mi nepríde však zaujímavé. Ako veľa mojich známych ako Hugo, Vladimír, Orion, alebo nejakí ľudia na Slovensku, tak si vypočujem ich nové veci, sem tam sa mi niečo páči a scením to, ale to sú veci, čo už tak približne viem, čo od nich čakať, ale z tých nových ľudí mi nikto nepríde nejak dobrý. Mne prídu zaujímaví ľudia, čo tak radikálne režú, ale nikto z tých nových ma o tom nepresvedčil, niekto kto by urobil vec, že by som sa ohrozil. Príde mi to tak, že tá dobrá tvorba je vtedy, keď z nej ide tá nebezpečnosť. Keď som písal Černé slunce, tak som cítil, že sa púšťam niekam, kde som ešte nebol, kde je to nebezpečie, kde sa púšťam do nejakých vôd, do nejakého labyrintu…
Mám ešte otázku k beats. 20ers si s Kutmasta Kurtom spravil bombu Bike Rembok Adibas, mňa zaujíma, čo si vieš predstaviť, že by si niekedy spravil takýto celý album – boombap a tak..
No tá skladba čo som spravil, tak to bolo skutočne výnimočné, keď si počúvneš moju tvorbu, tak beaty, ktoré ja robím od Supercrooo atď., tak tie sú dosť elektronické. Ja som nikdy nerobil boombap, ja to neviem ani robiť. Teraz som počul Zverinov album, a to je celé boombap, klasické beaty, no a so mnou to nič nerobí. Mne príde, že boombap je niečo, čo už nejde preniesť do súčasnosti, že len určité prvky z toho idú preniesť do súčasnosti a to podľa mňa robí napríklad Tyler, The Creator. Keď počúvaš ako on robí beaty, tak on kombinuje starý zvuk s niečím novým a je to zaujímavé, ale zas nejde povedať, že je to boombap. Teraz som si kúpli Wolfa, a niektoré veci tam znejú ako keby to bol starý Wu-Tang. On to dokáže tie veci nejak upraviť, aktualizovať, a niečo také si dokážem predstaviť, ale boombap, ten taký zakonzervovaný, to asi neurobím nikdy.
Ešte sa vrátim k projektu Česká RAPublika, kde máte song s Hanou Hegerovou. Ako spomínaš na nahrávanie s ňou, aký to bol pocit s ňou byť v štúdiu?
No to bolo dosť zvláštne, ona je stará pani, má okolo seba nejaké fluidum, nejakú auru a navyše je to babička jedného nášho známeho. My sme chodili okolo posraní, v rukavičkách a ani sme sa nesnažili myslieť na niečo hnusného, skutočne sme všetci boli vycepovaní. My sme všetci chalani z rodín zo stredných vrstiev, a tieto pani v tých rodinách sú nejakým spôsobom glorifikované, a tam nemáš ani možnosť nič namietať. Nechcem povedať, že by som cítil okolo toho niečo zlé, bolo to zaujímavé, ale bola to jednoducho spolupráca so starou pani. Ale je neuveriteľné, že to dala a bola funky.
Ty si študent, študuješ filozofiu, prečo práve táto disciplína?
Hlavne asi preto, že som vždy túžil po nejakom rozširovaní si obzorov, niečo hľadám v živote, nejaké vedenie. Skúšal som sa sústrediť na viacej vecí, skúšal som nejaké študovať náboženstvá.. nie nejak aktívne ale. Na tej filozofii je krásne to, že tam nie je žiadne pozitívne určenie, a to myslím tak, že napríklad v kresťanstve to pozitívne určenie je Boh a s tým nič neurobíš, tam vždycky budeš nejakým spôsobom sa okolo toho musieť motať a mne je tá filozofia blízka v tom, že tam nič takéto nie je. Tam môže pochybovať nad čím chceš, môžeš skúmať to, čo chceš. Mne to príde, že je to skutočný výkvet toho, čo v histórii vzniklo, je to najúžasnejšie, pretože mi to príde najslobodnejšie.
Otázka ešte ohľadom Tvojho metalového albumu skupiny Inland Empire. Vyjde niekedy?
Vyjde. Teraz sa asi mesiac snažíme zísť v štúdiu, tá vec je nahraná, už sa to len domiešava a riešiť sa budú nejaké vydavateľské veci. Keďže je to metalový album, tak tam sa riešia otázky ako to vydať, čo sa týka tej formálnej stránky toho, pod akým labelom to vydať. Asi to bude napol pod Bigg Boss. Ale vyjde to určite.
Ostaňme ešte pri metale. Keby si mal odporučiť nejaké metalové albumy, ktoré by to boli? Pre človeka, čo nepočúva metal, ale chce si ho vypočuť.
To je ťažké no.. Ono to záleží veľmi na vkuse, ja môže odporučiť jedine to, čo mňa najviac ovplyvnilo a to je Pantera – Far Beyond Driven, Sepultura – Chaos A.D., Gojira – The Way of All Flesh, Mastodon -Crack the Sky, Ministry – Psalm 92, Meshuggah – obZen a takéto veci.
A čo Black Sabbath a ich Paranoid? Tá je moja asi najobľúbenejšia.
No jasné, to je tiež vec, ktorú mám rád, ale čo to môže spraviť napríklad s 20 ročným chlapcom dnes, keď bude počuť 40 rokov starý album?.. neviem.. podľa mňa mladí dnes potrebujú novší zvuk.
Tvoj metalový projekt má názov Inland Empire, spomínal si Davida Lyncha, študuješ filozofiu. Čo pre Teba znamená David Lynch a jeho postava v rámci filozofie, lebo vlastne on vo svojej kinematografii, vo filmoch vždy posúva nejaký pohľad na svet. (otázka Top Dylan)
David Lynch je pre mňa neustály otáznik, neustála fascinácia, neustála inšpirácia. Napríklad film Inland Empire pozerám furt a znova, čítam o tom rôzne eseje, práce od rôznych ľudí.. Tá práca čo on dokáže s tým filmovým médiom, to presahuje všetkú filozofiu a všetko čo sa s tým dá robiť. On ide hrozne hlboko pod jazykové vrstvy, to je veľmi ťažké povedať, čo pre mňa znamená. On je niečo, čo pre mňa znamená veľmi moc, niečo o čom nedokážem ani poriadne hovoriť, teda ako človeku o tom dokážem hovoriť, ale o tých filmoch ani nie. Ja si pamätám, ako som bol prvýkrát v kine na jeho filme Mulholland Drive, a to bol jeden z najväčších zážitkov – mne to jednoducho zmenilo život a ani neviem poriadne ako. Je to nejaká citlivosť pre nejaké veci, ktoré ani nie je poriadne vidieť, Ty iba o nich tušíš. On má neuveriteľnú schopnosť Ťa zhroziť pri veciach, ktoré Ty vnímaš úplne normálne, a že pod tým prebieha neustále niečo iné. On má zábery kde je spokojná rodina, dvaja ľudia, ktorí sedia spokojne na gauči a Tebe z toho „trní v zátylku“, pretože on niečo takéto dokáže. V jeho filmoch nie je nič jednoznačné a pritom to nie sú blbosti, to nie je tak, že by to nešlo dešifrovať, tam všetko do seba zapadá, všetko má nejaký zmysel a všetko znamená niečo iné.. Teraz nie som na to schopný odpovedať.. jeho filmy sú úžasné v mnohých úrovniach, ten pohyb v rámci tých jeho záberov, ten spôsob ako to on natáča, ten spôsob ako sa hýbe, tie soundtracky od Angella Badalamentiho,, tie zvuky ktoré sa s tým prepájajú, to je tak strašne plné významov, že mne to príde, že to s Tebou komunikuje tak, že Ťa dostane do úplne iných sfér, do ktorých sa nemôžeš bez neho do určitej miery dostať. On Ti otvára Lynchovské vesmíry, Lynchovské svety, on tvorí uzavreté svety, ktoré sú modelami toho sveta v ktorom žijeme. Môžeš si zobrať LSD a zažiť nejaký svet, môžeš sa v zhúliť a zažiť svet nejakým spôsobom a potom sa môžeš pozrieť na Lynchov film a zase zažiť Lyncha (smiech). On Ti ukáže svet tak, že ty len otvoríš ústa a povieš „áno, toto všetko je súčasťou môjho života“.
Moby Dick je kniha, kde sa kapitán Ahab ženie za niečím, čo nemôže dosiahnuť. Tiež si mal v procese tvorby albumu taký pocit, že ženieš sa za niečím takýmto ? (Top Dylan)
Áno, to je samozrejme jedno z hlavných tém toho albumu, teda tá honba za tým dokonalým albumom, kde na konci prídeš na to, že sa Ti to vlastne nepodarilo (smiech).
ĎAKUJEM ZA ROZHOVOR!
