Legenda slovenskej scény – Džuva


Bol členom dnes už neexistujúceho JSS, prvej skupiny z Prievidze, ktorá dokázala vydať svoj prvý oficiálny album pod vydavateľstvom SQ Music už v roku 1997. Spolu so svojimi kamarátmi Lyrikom H a DJ Megom musel čeliť oveľa väčším problémom, aké majú rapové skupiny dnes. V ich časoch bolo vyslovené, že „nikdy nebude slovenský rap“. Vďaka TV relácii Roba Grigorova – RG Tip sa im podarilo vydať ich prvý album „Kompromis“, na ktorý, už spolu s ADem, v roku 2003 nadviazali albumom „Rap čo má reč“. Ako začal hip-hop v Prievidzi, ako sa podarilo vydať album „Kompromis“ a ako to všetko podľa pravdy bolo, rozpovie dnes už legenda slovenskej scény – Džuva…

Ako si sa dostal k hip-hopu? Čo bolo pred JSS?

Kedysi sme boli Rap Fruit, konkrétne v roku 1990, potom United Public Enemies 1991-92 a JSSko vlastne vzniklo až v roku 1993-94. Prvýkrát som sa dostal k hip-hopu ako takému na prelome starej a novej školy okolo roku 1991, kedy vznikali najlepšie veci. Vtedy som natrafil, ako väčšina ľudí, na káblovku. Tam som videl prvýkrát nejakých rapujúcich negrov. Ja som bol človek, ktorý chce byť netradičný a preto som sa začal o to zaujímať. Samozrejme že na začiatku som tomu neporozumel, až neskôr som si začal uvedomovať, že tie beatíky sú fakt dobré, najmä boli odlišné. Nebola to rocková hudba, nebol to pop, nebolo to disco. V tých rokoch sa hralí napríklad Slick Rick, Black Sheep. A zrazu do toho proste bum, boli chlapci, ktorí nakladali husté veci, veľmi som tomu nerozumel, ale jediné, čo to so mnou spravilo, že ma to huplo do sedu a kývalo to so mnou. A to bol základ, zostalo to doteraz, s tým rozdielom, že teraz už tomu rozumiem a už som niečím prešiel. Neskôr som sa točil okolo hip-hopového tanca, do rapu, do muziky som veľmi nešiel. Stále som to skúmal, nedalo mi to, hľadal som významy, čo je rap, rap – klopať, vybuchávať rytmus, hovoriť do vybuchávaného rytmu. Preštudoval som to od A do Z, snažil som sa to poňať. Potom som sa dostal medzi ľudí, chodil som na rôzne súťaže, do Bratislavy, niečo som povyhrával, spoznal som sa s mnohými ľuďmi.

Aké súťaže si povyhrával?

Bol som tretí na Majstrovstvách Slovenska, v hip-hopovom tanci. Tam som spoznal trebárs Karola Zajaca, neskôr som naďabil na Megu, všetko náhodne na nejakých diskotékach. Zistili sme, že nás baví to isté a preto sme sa dali dokopy. Začali sme archivovať, nahrávať Yo! MTV Raps, každý jeden diel sme boli nacapený na obrazovke, študovali sme to. Nakoniec sme sa dostali tam, že by bolo fajn robiť niečo, čomu absolútne rozumieme, lebo si to spravíme sami. Nebolo to také jednoduché, lebo práve v tom období tu vznikalo niečo, čo sa tvorilo niekoľko rokov v Amerike. Sem zrazu prišlo čosi, čo bolo dovtedy tam. Akurát, že my sme boli oveľa mladší sopľaví zasrani, oni boli ostrieľaní machri z ulice, obrovský rozdiel. Ale nejako sme začali, vznikali prvé texty, hlúposti, snažili sme sa rapovať o tom, čo sme videli, výklady, topánky, nemalo to ani hlavu, ani pätu. Naším snom bolo získať nejaký synťák alebo zdroj hudby, niečo generovať. Bolo to veľmi ťažké, nemali sme peniaze, ja som chodil ešte len na strednú, to bol okamih, keď sme spoznali Lyrika. Mega ho už poznal dlhšie, z akejsi novšej verzie pionierskeho tábora, už to bolo po páde režimu. Mega zistil, že Lyrik píše texty, mal prvý text, volal sa „Boss“, príbeh snoba, už vtedy hovoril o mamone. Tak sme začali chodiť spolu traja. To bolo jadro JSS – DJ Mega, Lyrik a ja ako Džuva. Okolie to prijímalo ťažko, boli sme päsťou na oko. Snažili sme sa to prežívať, záležalo nám na tom, ako vyzeráme. Chcel som vyzerať ako neger v telke, zohnal som si montérky, pokrčil som ich, hodil do Sava. Na blšáku som si kúpil premakané botasky aspoň trochu s jazykom von. Dal som si vykosiť vlasy kol dokola, jediným mojím problémom tých dní bolo, či mi drží kocka na hlave, či si môžem niekde zadžemovať, nič viac ma nezaujímalo. Zaujímavé na tom bolo, že ja som sa mal s Megom točiť iba okolo hudby. Nemal som rapovať, to mal robiť Lyrik, básnik, vyniká v tom. Jedného dňa som len tak začal blbnúť, napodobňovať negrov, Lyrika to unášalo, yeah yeah yeah alebo čo, tak som zistil, že by to možno šlo. Vznikla prvá vec, volala sa „Smola“, potom „Zedli ste ma“, môj osobný protest voči všetkému. Nedala sa zohnať technika, časopisy, literatúru, ktorú mal Mega, šírili české distribučné spoločnosti, mix za 100.000,-, počítač ani nehovorím. Mali sme 186ku, dostali sme ju od Megovho otca. To bol základ, nebyť toho, bohviečo by bolo. Pomaly sa to vyvíjalo, mali sme počítač, ale nemali sme program. Našli sme Tetramet, hudba znela ako počítačová hra. Mega tomu rozumel, zistil, že potrebuje prevodníky na zvuk, z počítača začali trčať káble, aparatúra. Naškrabali sme peniaze na to, aby sme z 186ky spravili 286ku a potom 386ku. Prešli sme z 8-bitového na 16-bitový zvuk a až potom na štandard. Dovtedy sme si dosť odtrpeli, my sme tú hudbu doslova vyrábali, do kanálov si si dal veci ako rytmičák, kopák, Tetramet to rad radom čítal a nejako to hralo. Potom sme natrafili na novšie technológie. Keď sme ja s Megom začali pracovať, kúpili sme si 3 majky Apple po 5000,-, 3 jabĺčka. Až neskôr Shure, to až keď sme mali prachy. Mohlo to byť okolo roku 1994, keď sme začali mať stály príjem. Prichádzali prví slovenskí raperi, slovenský oldschool, RSC – Rap Stedy Crew z Košíc. My ako JSS sme spolu sedávali, Mega stále niečo letoval, Lyrik hrával basket, pohodovka. Počúvali sme, ako RSC dávali po slovensky, to bol prvý slovenský rap. My sme možno odstránili rapovanie so zaťahovaním, prespevovanie, naťahovanie. Dokázali sme s našimi vecami ľudí osloviť. RSC nás potešili, ale zarmútilo nás to, že niektorí moderátori v rádiu nás úplne odfajčili. Nanajvýš povedali „tak, toto bol pokus o slovenský rap“. Dokonca bolo vyslovené, že „nikdy nebude slovenský rap“. Vždy to brali tak, že sa hráme na Ameriku, „čo tu akože chcete?“. Mohli sme si dovoliť prerobiť počítač na taký, na ktorom išla Windows 98čka, šlo nám o to, aby sme z počítača dostali kvalitný zvuk. Mali sme už program, ktorý mohol generovať do wavov, dokázali sme spraviť loop, to mohol byť prelom 1994-95. Tak vzniklo „Priamo v strede“, základ na „Kompromis“ sme stiahli z vinylov od nejakého neznámeho človeka. Už v tých rokoch začal vznikať album, podľa našej najobľúbenejšej skladby dostal aj meno. Veci ako „Chce sa mi smiať“ alebo „Myslím to vážne“ boli omnoho staršie. Album „Kompromis“ vyšiel v roku 1997.

Takže vám prvý album trval od najstarších vecí z roku 1994 až po celý album v roku 1997…

Museli sme trénovať, pochopili sme, že nemá význam niečo robiť, pokiaľ v tom nebudeme dobrí. Začali sme si nahrávať hudbu, ktorú robil Mega na kazetu a doniesli sme si ju do pivnice k nám na sídlisko, kde som vtedy býval. Ako stredoškoláci sme celé dni trávili v pivnici, stačila nám len hudba a pivo. To boli najkrajšie časy, tam sme sa namotali na štýl života, akým žili negri v Amerike. Našli sme si svoju verziu. Videli sme prvé filmy, „Ricochet“ alebo „Friday is the day“ s Ice Cubeom. Pozerali sme to a zasa sme rapovali, nakoniec sme dosiahli to, že sme boli dosť dobrí. Keď sme dávali, tak sme nezaťahovali, keď sme vystupovali, tak to nebolo pre ľudí nepríjemné, smiešne, dokázali sme ich zaujať, aj tým, že sme rapovali po slovensky. Potom sa začali skladby akosi stmeľovať, „Chce sa mi smiať“ malo strofy, formu, štruktúru. Spravili sme jednu vec, dokola sme ju cvičili, postupne vznikali veci, nakúskovalo sa tých 12 vecí. Neskôr v 1995-om, bolo vecí zasa viac, vznikol aj názov JSS, to mne prdlo v hlave, bol som veľmi kreatívny, myslím, že som to maximálne posral.

Prečo? Mne názov Jednotka slovenskej starostlivosti evokuje, že ste chceli upozorniť na slovenskú spoločnosť, slovo Jednotka zasa znamená čosi ako skupina, banda.

Večne sme dostávali otázku „prečo práve Jednotka slovenskej starostlivosti?“ Vymyslel som to v škole, všelijako sme sa volali, dovtedy sme boli United Public Enemies. Nakopilo sa nám do 20 vecí, natrafili sme na manažéra, ktorý nás usmernil, že treba nahrať demo, treba ho rozoslať po vydavateľstvách. Vtedy si nemal na výber ako teraz. Dnes keď chcem spraviť skladbu, s produkciou nemám problém, vybehnem do Opatoviec do štúdia, to vtedy nebolo možné. Teraz urobíš vec tak, že sa dostane k ľuďom ktorí sa zaoberajú hip-hopom, ale vtedy? My sme vtedy museli vyjsť ako hocijaká iná skupina, ako Senzus, tak my, ako Barbara, tak my. To bola slovenská populárna hudba, boli sme tak braní, aj keď sme boli úplne inde. Manažér to vedel a pochopil. Začali sme nahrávať ako blázni. Predtým sme nahrali demo s Viktorom Boronkayom, v tých časoch za nami do garáže behal aj ten bláznivý Ďuro z Markízy. Bol veľmi hnusný a vždy som ho chcel zbiť. Mali sme teda garážový počítač, pripojený mix, u Viktora Boronkaya, nahrali sme demo, aby sme vôbec mohli nahrať album. Potom sme natrafili na týpka vo Zvolene, ktorý nahrával do zvukových stôp ako keby na video, na VHSku. Z VHSky sa to dalo stiahnuť na kazetu, bolo to počúvateľné. Už vtedy bolo nahrané „XX. storočie“. Vzniklo prvé demo, ktoré sa dalo poslať, bolo tam 15 vecí, z ktorých vznikol neskôr album „Kompromis“. To demo sme mali v 1996om, album vyšiel v roku 1997. Trochu viac ako dnes vtedy znamenalo, keď si vydal nosič. Demo – 20 kaziet sme rozposlali, nikto nám neodpovedal. Ale existovala relácia v TV s názvom RG Tip, na STV1 alebo ako sa to vtedy volalo, moderátor Robo Grigorov. Mega videl upútavku „pošlite demo, vyberieme vás, pozveme vás sem“. Z toho množstva v 1996om vybrali 3 kapely, dostali sme sa tam my, Katka Knechtová a skupina Ruka – Tásler a spol. To boli krásne časy, šli sme na výlet do Košíc, ktorý nám hradila televízia. Tam sme nahrali dve veci, singel „Priamo v strede“ a „Chce sa mi smiať“, potom nás režisér a celá tá sebranka zobrali do nejakého klubu, kde sme nahrali prvý klip na skladbu „Nevadí“. Ako keby sme chytili nejakú formulu a šli sme zrazu trikrát rýchlejšie ako ostatné skupiny, kde bol vtedy rap? Scéna neexistovala. Doslova na nás niektorí ľudia útočili, že čo robíme, či East Side, či West Side, ja som hovoril Middle Side, lebo sme boli so stredného Slovenska. Ľudia, ako Ruka a Katka Knechtová začínali s nami na štartovacej čiare, lenže oni sa mali ako predať a my nie. Po RG Tipe sme boli známejší, bolo jednoduchšie chodiť na akcie, chceli sme sa prezentovať, chodili sme po kluboch a po diskotékach. Ľudia tancovali na disco a týpek vypol hudbu „hej, čo je, teraz dajú JSS“ a všetci nahodili znudené tváre. Ale vystupovali sme aj na prvom slovenskom Break Feste, organizovali to Amatéri, b-boys zo Žiliny, vtedy s nami začínali chodiť BreakFans. My sme dávali a oni nám do toho robili tanečné kreácie, ucelená šou. Dosť problémov sme mali na západe, v Bratislave, nemali nás radi, lebo sme nedokázali robiť lopatistický rap, my sme hovorili „vdýchnem do teba život“ a oni chceli „vystrelím ti mozog“, iné neboli schopní prijať, aj preto, že sme boli zo stredného Slovenska. My sme ich nekritizovali, ale oni nás áno. Oni sa cítili, že sú v pozícii kritizovať nás, keďže sú zo západného Slovenska. Všetky tieto koncerty prebehli medzi demom a albumom „Kompromis“, v 1996om. V tej Žiline sme sa spoznali s Lumirom a Hasanom, prišli na Break Fest a povedali, že hľadajú talenty na šou do Bratislavy. To bol prvý kontakt s bratislavskou tvorbou, v nejakom študentskom klube, spolu s kapelami ako Dvaja lotri, David zo Senca, ktorý hrával štýlom „ja teraz budem hrať a vy budete tancovať!“.

Boli ste úspešní? Nebolo to militantné, keď ste boli hrať pre západné publikum?

No, úspech bol, vážnejší, ale bol. Horšie to bolo teraz po vydaní nového albumu v Terminal Clube, tam nás vypískali, veľmi škaredo. Pred vydaním Kompromisu to bolo lepšie. Veľmi veľa týpkov tam prišlo k majku a rapovali desať minút v kuse, my sme už mali šou, zoznam skladieb z minutážou. Skladba, kontakt s publikom, ďalšia skladba, znova kontakt s publikom. Vedeli sme, že robiť 5-minútové skladby nemá význam, lebo ľudia sa pri tom nebavia. Okrem skladieb „Ruleta“ a „Euroland“ sme sa snažili držať okolo 3 minút. Pri „Rulete“ sme dobre vedeli, že nikdy „nevystrčí rožky“.

Ako vznikla skladba „B-boys“, jej prvá verzia?

Práve na tom Break Feste, tá súťaž normálne mala úroveň, rozdávali dokonca diplomy. Jeden dali aj nám, najbližšie bol Lyrik, tak vybehol na pódium a zakričal „všetci kričia b-boys“ a ľudia kričali. My sme si potom spravili slohy a bolo to. Jednotka sa mi páči viac ako táto novšia druhá verzia. Je to dvojka.

Ďalšie akcie?

Raz sme na MDŽ hrali v Prievidzi v Športovej hale. Mali sme hrať na playback a Lyrikovi vypadla šnúra z majku, hlas išiel ďalej.

To si nikto nevšimol?

Nie, všetci tlieskali, bolo to trápne. Vtedy prišiel do Prievidze jeden chlapček, podotýkam chlapček, s tromi výkričníkmi. Chudý blonďák, prepadnuté líca. Robil si tu nadstavbu, poznal sa s Bogom. Ten chlapček prišiel na to MDŽ, vekovo asi ako my. Po vystúpení prišiel za nami a „chalani, veľmi sa mi páči, ako rapujete, aký máte štýl“, bolo vidno, že sa zaoberá rapom. Ten človek bol Vec. Takto sme sa s ním spoznali. Až potom sme nahrali a rozposlali demo. Ozvali sa nám nejaké vydavateľstvá. Napísali nám Bonton Music, EMI, všetko štýlom „zaplaťte si 7000 a my vám vydáme singel“. Nám ale zavolal pán Mikletič, chcel nám dať priestor, priestor pre slovenský Chaozz, keďže práve vyšli v Čechách. Páčili sa mu naše texty, je dobrý textár. Chodil som do roboty, musel som si zobrať dovolenku, aby som mohol s Megom a Lyrikom ísť do Blavy dohodnúť sa na podmienkach zmluvy. Pýtali sa nás, aké štúdio na Slovensku si chceme vybrať… sám seba som sa pýtal „čože? Veď my sme úplné hovná a my si máme vybrať?“. Manažér tomu rozumel, tak sme zobrali Savid, prvé harddiskové štúdio. Nahrávali tam aj MC Erik a Barbara alebo NNP – New Nuclear Power, ktorý rapovali po anglicky. Za týždeň sme to nahrali, konkrétne takzvanú DATku, digitálny záznam, jadro albumu. Z DATky vznikla matrica, mohlo sa lisovať. Lietali sme medzi Bratislavou a Savidom v Košiciach. Všetko nás veľmi zaujímalo.

Ako teda prebiehalo nahrávanie albumu „Kompromis“?

Boli sme na všetko zvedaví, samá kvalitná technika. Mali tam dva Macintoshe, sluchátka, mikrofón za veľa peňazí. Lyrik nikdy nebol spokojný, dával veci pre istotu aj na 11ty raz. Vychutnávali sme si život, bol to pre nás boom. Navštevovali sme rôzne kluby, raz sme boli v jednom, kde čierny spotený skúrený týpek, vtedy, hral na saxofóne, striedal fúkanie do nástroja a poťahovanie z jointa. Nič podobné som dovtedy nemal kde vidieť.

Čo mi povieš o albume „Rap čo má reč“?

V porovnaní s prvým „Kompromis“om sme už nemuseli robiť komerčne ladené veci. Vtedy to bola podmienka vydavateľstva, mať na albume aspoň nejaké „predajné“ skladby. „Kompromis“ pre mňa znamenal úplne niečo iné. Od Kompromisu sme chodili na viac koncertov, častejšie. Môj honorár v práci bol asi tak 1000 korún, v tých časoch sa rapom nedalo živiť. Nedalo sa to vtedy, dá sa to dnes, ale musíš to robiť pre 16ročné deti. Nemusíš robiť kvalitné veci, nemusia byť na intelektuálne vysokej úrovni, ale predajnosť je vysoká aj tak. Raper by mal dávať viac než o tom, ako mu rap ide z huby, mal by vidieť za to, vyššie témy. Mám rád inteligentných MCs, ktorí vedia, o čom hovoria. Napríklad sa mi páči Nas. To je chlapec, ktorý už voľakedy kvalitne dával, dokonca v jednom treku spomína Czechoslovakiu, poukázal v texte na neslobodu. Prekladal som si texty od rôznych MCs, ale len texty od ľudí ako Nas mi niečo dali, veľmi veľa raperov dávalo aj dáva o ničom. Veľké mená ako 50Cent a podobne majú odbytištia pre svoje produkty najmä v Európe, keďže americký trh je nimi presýtený. Tam neznamenajú veľa, kopu omnoho lepších behá po uliciach. Späť k tomu albumu, po vydaní prvého došlo k akémusi útlmu. Neboli sme spokojní s manažérom, dokonca aj moja manželka videla, že nie je niečo v poriadku. Aj koncertov bolo menej, navyše Lyrik tuším v roku 2000 nastúpil na vysokú školu do Bratislavy, čím sme sa dosť oddialili. O tom je text „Tak ti píšem“. Minimálne rok nám trval nový album. Nakoniec sme ho v 2003om nejako vypľuli, ale vznikal dosť dlho, keďže sme ho robili na diaľku. V jeden večer, v období pred druhým albumom som išiel od vtedy ešte len frajerky, dnes manželky domov a išiel popri mne týpek v barete, predbehol ma, zabrzdil, znova a znova, ako keby váhal. Nakoniec predo mnou zaflekoval, že som sa skoro posral. Opýtal sa ma „ty si Džuva?“ a pýtal sa ma také veci, ako teraz ty, aký mám na čo názor a tak. Bol to AD, vtedy robil demo „Spoza beatov“. Zavolal som Lyrikovi, že som sa spoznal s niekým, kto počúva našu tvorbu. Sadli sme si do reštaurácie, dali sme si držkovú polievku a pivo a dohodli sme sa, že album urobíme spolu. Texty som vtedy písal s tým, že chcem naložiť dobre tak, aby som vedel, o čom hovorím. Prizvali sme si nejakých ľudí a album bol za nejaký čas hotový. Už vtedy som žil normálny život, chodil som do práce, do školy, mal som frajerku, rýchlo sme to prežili. JSS v roku 2003 už znamenalo akúsi legendu. Dobu som nemohol ovplyvniť, maximálne môžem teraz pomôcť niekomu s produkciou, poradiť. Už sa mi tak do toho nechce ako predtým, aj keď mám ambície ešte nejakú vec spraviť. Albumom „Rap čo má reč“ sme teda dosiahli, čo sme chceli. Malo to vyjsť aj ako príloha BBaráku, ale nestihli sme uzávierku a boli tam ešte nejaké problémy. Dnes by bolo možné spraviť všetko oveľa kvalitnejšie. Všetko je úplne inak. Mojimi vzormi boli vtedy americké formácie ako NWA, EasyE, Black Sheep, Flavor on the mouth.

Ďakujem za tvoj čas. Chceš na záver niekoho pozdraviť?

Zdravím celú PD Hip Hop Community. Som vďačný príliš veľa ľuďom na to, aby som ich tu mohol všetkých vymenovať…

Text: Gabo / Fotky: Netrep

Páči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim priateľom a známym. Nepáči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim nepriateľom a neznámym.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.