Ako nám to chodí


Tak toto fakt nemusím. Stáť pred regálom v supermarkete a nenájsť ani jedno jablko, ktoré by nebolo obité. Pozerať do znudeného ksichtu predavačky, ktorej svojou prítomnosťou znepríjemňujete čakanie na vytúženú cigaretu.

Kúpiť si rožok, zahryznúť a nájsť v ňom akési hnusné čierne umelohmotné kolieska. Alebo v klobáske pomleté chrupavky a kúsky bohviekoho zubov. Nemusím kecy, ktoré vedie regulérny alkoholik v parlamente s pár kriminálnikmi a chlapíkom, ktorý by rád veľa, no rozmýšľa málo. Nemusím krajinu, kde sa mäso po záručnej dobe prebaľuje, z kebabov orezáva pleseň, lokálni gangstri pred pizzériami napínajú svaly svojich nových motoriek a čiernych štvorkolesových rakiev nakúpených na lízing či z druhej ruky. V krajine, kde v podstate nič nefunguje, netalentovaní grafomani masturbujú na internete a kde je všetko polovičné.

Aby sme si rozumeli, Slovensko mám rád. Tú jeho ospalú provinčnosť, kde, ako ktosi povedal, aj Apokalypsa príde o dvadsať rokov neskôr, než vo zvyšku sveta. Mám rád to ležérne plynutie času, s občasnou príchuťou malomeštiactva a snobizmu, ktoré je predmestím Prahy a Viedne. Mám rád, že skoro každý každého pozná a nik sa nikde neskryje.

Ale mnohé veci mi prídu tak neskutočne smiešne, že je mi z nich do plaču.

Pred pár dňami som sa vrátil z Londýna. Z mesta, kde „vriaci kotlík kultúr“ nie je iba frázička pologramotných novinárov. Zrazu „bum“ a vidíte to, čo cez filter všednosti normálne ignorujete.

Že tam sú v podnikoch na vás prehnane slušní, až to až hraničí zo šialenstvom. Že jedlo je kvalitné a na pumpe kúpite bagetu čerstvú ešte aj o desiatej večer; že nikto na vás nezazerá, pretože ste oblečený lepšie alebo horšie, ako je priemer; že tam zoženiete úplne všetko. Že celebrity tu sú v porovnaní s tými tam len smiešnymi vidiečanmi, pretože náš šoubiznis je len málokedy šou, no biznisom nikdy nebol; že tu sú chlapci schopní urobiť si egotrip z niekoľkotisícového predaja, kým inde sa predáva v státisícoch.

Že tu štrnásťročné decká vedu reči, z ktorých je na vracanie aj priemerne inteligentnej opici a pritom sa hrajú na gangstrov, no o gun crime vedia akurát tak z klipov na MTV.

Aby som sa vrátil, mrzí ma, že u nás doma je akoby všetko polovičné. Poloviční producenti produkujú polovičné skladby pre polovičných rapperov, ktoré sú servírované polovičným poslucháčom. Poloviční pisálikovia o nich škriabu polovičné články a všetci sú polovične spokojní. Pretože skoro všetci tu robíme skoro všetko „popri“. Popri čomsi a to predovšetkým v Slovenskom hip-hope. Ešteže sa to krivé zrkadlo tak krásne leskne.

No napriek všetkému, mám to tu rád. Len človek sa občas neubráni myšlienkam, či to tu je ešte stálo to „najlepšie miesto“ na život. A aké by to bolo inde.

Páči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim priateľom a známym. Nepáči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim nepriateľom a neznámym.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.