Supercrooo – Český kuře: Neurofolk


Supercrooo nový album CD Český kuře: Neurofolk

Už tretí pokus? Pri treťom albume kapely sa zvykne tvrdiť, že svoje experimentátorské obdobie, kedy sa snaží posúvať všemožné hranice, má už dávno za sebou. Už má ako tak vybudovanú istú poslucháčsku základňu, na ktorú sa môže viac menej spoľahnúť. Lenže práve v tomto okamihu jej tiež hrozí, že sa zastaví a ostane stáť na jednom mieste.

Bohužiaľ, presne toto je prípad českej kontroverznej zostavy Supercrooo. Pri prvom albume Toxicfunk som sa tešil, že na scéne je konečne kapela, ktorá sa čímsi líši od šedivej masy ostatných hip-hopových zoskupení. Hudobne to bolo iné, texty ostré a hryzúce, vtipné a ironické, inokedy absolútne „od veci“ – proste taký divný mišmaš, ktorý ale dokázal človeka zabaviť. „Teens“ sa páčilo, že Hugo ani James si pred ústa nedávajú servítky, starší pozitívne prijímali fakt, že spoločnosti nastavujú zrkadlo. I keď treba pripustiť, že vždy bolo trochu pokrútené.

Na druhom albume „mimo poradia“, vyprodukovanom pod hlavičkou Dixxx, sme sa už mohli stretnúť aj s nudou. Stále tam ale bolo dosť „blik blik a píp píp“ vtipu, navyše, niektoré texty už neboli len povrchnou „showbiz performance“. Najdominantnejším prínosom však bola hudba, ktorá tento raz koketovala s rýchlejšími žánrami polámanej elektroniky. Producenti sa vyhrali a tieto „iné“ skladby boli v každom prípade zaujímavé.

No a dnes tu máme album Neurofolk. Nebezpečná dvojica známa ako majstri gýča, perverznosti a všetkého, čo presahuje hranice dobrého vkusu, sa znova vydala na cestu šokovať poslucháča. Bohužiaľ, šokovať mohli tak prvýkrát, teraz to vyznieva skôr ako mlátenie prázdnej slamy. Teda slamy, ktorú už ktosi predtým niekoľkokrát vymlátil.

Jedna z najhorších vecí, ktorá sa vám v hudbe môže stať, je to, že začnete vykrádať sami seba. Neznamená to síce, že takéto vykrádačky nemôžu byť počúvateľné, nebodaj že sú apriori nekvalitné, znamená to však, že ste sa akosi stratili v labyrinte, ktorý ste sami stvorili. A to už je do istej miery smutné.

Totiž, Supercrooo nám na albume Neurofolk zase naservírovali svojský pohľad na to, ako má vyzerať hip-hopová skladba. Minule som to tuším nazval elektronický „futuro sound“. V každom prípade, ak ste ich v minulosti mali radi za podklady, ktoré sú svojské, budete ich mať radi aj naďalej. Od prvého albumu už ale nejaký čas prešiel a podobnú hudbu dnes robí kde kto. A nedá mi nepovedať – často lepšie. Vlastne, ani to spomínané označenie „futuro“ nie je bohvieaké, pretože sci-fi nádych v podkladoch je dnes všetko možné, len nie zvuk budúcnosti. Stačí sa pozrieť na súčasnú londýnsku scénu.

A tak jediným zvukovým ozvláštnením na albume je pre mňa skladba Solárium produkovaná Toxxxom, ktorá dosť otvorene koketuje so stále populárnejším štýlom grime (alebo skôr to je hyperdub?). Teda, o progresívnu elektronikou sa chalani vo svojich podkladoch snažia častejšie – ostalo však iba pri snažení. A keď už vás hudba ako tak zaujme, pochová ju nezmyselný rap.

Úprimné, nesedí mi ani zvuk. Ak som sa pri Dixxx tešil z kryštálu, pri Neurofolku mávam pocit, že počúvam demáč. Zbúchaný hluchým zvukárom. Pri bicích niekedy nechápem voľbu samplov – jednoducho, znie to zle (do hlbšej kvázi odbornej analýzy, ktorej by aj tak rozumelo iba pár ľudí, sa radšej ani nebudem púšťať). Je to azda tým, že si CD James a Hugo odprodukovali sami?

No a teraz asi k najväčšiemu problému tohto albumu. Sú to texty. Po tejto stránke v prehrávači exhibuje klasické Supercrooo. Tento raz to však už nie je žiadne nóvum, nie je to ani vtipné ani zábavné. Akoby ste počúvali našich politikov. Znie to náramne úžasne až do okamihu, kým sa nezamyslíte nad tým, čo vlastne hovoria. Totiž, nehovoria nič. Podobného „blablabla“ je Neurofolk plný. Neviem, asi už začínam byť na podobné veci trochu pristarý, ale drísty ma akosi prestávajú baviť.

Dobrý egotrip je do istej miery fajn, no arogancia, ktorá u Supers preteká ušami, je po čase únavná. A počúvať celý album dookola v podstate o tom istom ma rozčuľuje. Žiadna skladba na Neurofolku zo zavedenej schémy totiž nijako vážnejšie nevybočuje.

Asi sa vám zdá tento članok dosť ostrý. Je takým jednoducho preto, že veci, ktoré by som prepáčil množstvu kapiel, zostave Supercrooo rozhodne prepáčiť nejde. Pretože keď chce byť niekto na vrchole pyramídy, musí sa tak aj správať. Supers sú sami sebou i mnohými akože hip-hopovými novinármi pasovaní za kráľov českej scény. Ak to tak azda niekedy bolo, teraz môžem len laxne poznamenať – kráľ je mŕtvy.

Hovorí sa, že každý umelec je len tak dobrý, ako jeho posledná práca. U režiséra je to film, u hudobníka album. James a Hugo teda majú čo naprávať. Na druhej strane – už vidím to množstvo ľudí, ktorým sa Neurofolk bude páčiť. Ktorí budú na mňa za túto recenziu útočiť. Zamilujú si Supers za to, ako sú naoko nekompromisní, ako sa pohrávajú s realitou svojich textov, ako sa v nich obtrú o kde koho. Či už o české strednoprúdové hviezdy, o ľudí okolo Bbaráku alebo o iných rapperov. Je pohodlné situovať sa do nejakej pózy. Osobne však neverím ničomu, čo na Neurofolku odznie. Tento album, tak ako aj tie ostatné, považujem za fikciu. Za manipuláciu davom. Lenže tá istá hra nemusí byť tretíkrát zase až taká zaujímavá. Chýba jej čosi zásadné – a tým je originalita.

Tracklist k albumu Český kuře: Neurofolk (Neighbor Beats / EMI – 2005)

1. Intro
2. Kaprál
3. Party Shit
4. Solárium
5. Korleone
6. Kuřecí Zahrada
7. Norman
8. Kde Sou?
9. Reality Show
10. Krysí Smrt
11. Domáci Vězení
12. Outro
+ Video Supersstar

Pozri SK a CZ Hip Hop CD´s v ArtAttack Shope.


Páči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim priateľom a známym. Nepáči sa vám tento článok? Odporučte ho svojim nepriateľom a neznámym.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.