DIALÓGY: Nomad: Ľudia nerobia srdcom a slobodne, len špekulujú ako s tým vyje*ať
, uverejnené:

Zdravím ťa. Obyčajne dávam na úvod priestor aby sa “spovedaný” predstavil. V tvojom prípade to naťuknem ja. NOMAD bol pre nás vždy pojmom, s mojou crew sme sa v 90tich rokoch chodili k tvojim piecom do Trenčína “modliť”. Udával si smer, ukazoval styles, dostal si Trenchtown na graffiti mapu Slovenska… Ako si ty spomínaš na tú dobu, keď to bolo ešte všetko nové, keď v slovenských mestách bolo vidieť tag, poprípade piece skôr výnimkou ako pravidlom?
To boli najkrajšie, najdivokejšie a najaktívnejšie časy. Od roku 1995 do 2000 to u nás žilo a na slovenské pomery veľmi kvalitne. Ako keď je niečo nové a neznáme, ako veľa vecí, čo sa k nám dostali postupne zo západu po páde totality. A keď bol náhodou niekto gangster, tak to bol taký skôr jánošíkovský typ s dredami, ktorý bol ozajstný, bol to underground, dovtedy pre nás niečo nevídané, pretože sme poznali len komerciu pre ovečky. Ale skutočná sloboda prišla až s možnosťou nájsť seba samého v niečom, v čom sa dokáže ukázať naplno a s plným nasadením. Ja som si dal prvé meno PAINT. Začali sme malovať ilegály na pohodové miesta, lebo legály vtedy ešte neboli vybavené. A policajti ani vtedy nevedeli čo majú robiť, keď niekoho zbadali pri neutrálnej stene, tak zastavili, dlho sa pozerali, dali pár naivných otázok a išli preč..

pras-1998 Keď som sa tváril pred nimi sebavedome a povedal, že to mám odsúhlasené od kvázi majiteľa, tak som sa ich dokázal zbaviť veľakrát. Až nejaká piata hliadka, čo si už niečo začala overovať, tak ma legitimovala a kázala mi skončiť ak nemám povolenie. To boli také dobrodruzné romantické začiatky. Keď niekto robil na provokačné miesto pofidérnu slabú vec a začal utekať pred nimi, tak jasne ze išli po ňom, ako po malom decku. Ale mňa bavilo (ak som sa cítil a nebolo to moc okaté), dávať im najavo, že robím dobrú vec keď malujem a utekal som len pri jasných hardkoroch ak bolo treba.. Nemal som z nich strach. Potom to už bolo iné a ľudia čo malovali, začali viac ceniť nie kvalitu maľby a písma, ale to, že to vôbec dokázali spraviť.. Ale pritom bolo vždy jasné, že kvalita je a bude vždy pred nekvalitou, nech to je aj na budove polície.

Potom, keď sme sa hecovali a predbiehali sa v čo najťažších miestach na maľovanie a hardcore, tak už som si aj ja vyberal tažké miesta. Ale boli také, kde som sa cítil, že dokážem spraviť to, čo chcem a tak kvalitne, aby som bol spokojný. To boli tie časy nočných výletov, ked si človek spravil večer skečík jednoduchý a výrazný s písmom ktoré zadiktuje toyom a nastavil sa budík na 2 hod. v noci a potom sa išlo.. Najradšej som robil sám, lebo to bolo také totálne prekvapko, totalna eufória a vzrušenie s adrenalínom. Človek sa vtedy ozaj cíti ako nejaký zločinec, čo nie je nič príjemné. Ale zároveň človeka na tom baví tá taká šikovnosť, klamať telom treba vedieť a strach ani neexistuje.

Lebo človek je akoby už prepnutý na iný level, kde si dáva len pozor a keď sa to dobre naplánuje, tak je to také až profesionálne pôsobenie. No ale keď sme robili viacerí, to bolo smozrejme ešte lepšie, to bolo také tímové, len na také niečo musia byť ľudia na podobnej úrovni vo všetkom, inak to nefunguje moc. Lebo inak ten horší brzdí toho lepšieho. To boli skrátka časy, keď sme si to užívali ako priekopníci nejakej novej kultúry a aj sa na to namotávalo silno veľa ľudí okolo. No a Praha bola pred nami vtedy, takže nás inšpirovala dosť. Vo väčších mestách sa to bralo tak menej romanticky, to som potom zistil. Oni viac len preberali to, čo videli vonku a vlaky vlaky vlaky, tam tá romantika končila.

Na inšpiráciu som sa chcel spýtať. Pamätáš si na konkrétny moment, impulz, ktorý ťa nakopol k tomu zobrať do ruky sprej a skúsiť to “na vlastnej koži” ?
Úplne prvý moment bol taký, že mi to moc nešlo, predtým som sa naučil robit čisto štetcom a sprejom som nedokázal spraviť ostrú čiaru. Boli len Duplikolory a trysky ešte horšie, tak sa tomu nečudujem. To čo je teraz v Prahe móda úžasná, bolo pre nás vtedy trápenie. Trysky sme chodili kupovať do Modrého Sametu.

Macotty zasrané)) proti tým bol ešte aj dupláč zázračný…
Macoty to bol trest boží doslova.. :)

Pýtal som sa ale primárne na impulz, čo ťa nakoplo k tomu maľovať…
Impulz bolo to, že som objavil možnosť maľovať do exteriéru, čo bolo fascinujúce. No a časopisy Poplajf so zázračnou dvojstránkou, kde sme uvideli FX crew, čo dokážu spraviť so stenou.. To bolo ako objavenie Ameriky. Nová dimenzia neodolateľná a slobodná, s vesmírom kreativity. Uvideli sme MODE2 s Loomitom a po tom človek nezostane chladný. To ako keď zbadáš sexbombu vo svojej izbe zrazu.. No co spravíš.. Si v prdeli.. :)) Mne to sadlo, lebo som s písmom nemal problém (ako keď sme potom videli pokusy od analfabetov) a kresliť ostatné som tiež vedel, charaktery mi išli dosť.. Hip hop som zo začiatku nevnímal moc, ale keď začali párty občas a hrali Cyppress Hill, tak aj to ma očarilo. Bol to underground a sloboda. A to bolo neodolateľné.

nomad1998-depresia Pamätám si tvoj legendárny charáč za gastrom. Taký ten do červena ladený, realistický face vo vysekaných písmenách. Kolovala vtedy story o tom, jak si na jame vytiahol zrkadielko a namaľoval svoju vlastnú podobizeň na stenu. True?
Hehe, no nie úplne, to som sa odfotil v tom výraze bolesti a preniesol to na stenu a potom rozsekal písmom. Na to som mal ale dať aj manuál asi, že na to sa musí človek pozerať tak, že výplň písma je priestor a okolie písma sú hmotné kúsky. Až vtedy sa ti tam zjaví to, čo treba. Najviac som sa kosil, keď som raz išiel okolo a bola tam tlupa fandov z Košíc, ja som za nimi stál len ako cudzí týpek a počúval, čo si hovoria o tom gráffku. A keď po piatich minútach kochania sa odišli a posledný zrazu skríkol na nich: Tyy koookos tam je tvaaar!! Pozrite saa!! UUUff.. Som nechápal. Ja som to tam videl jasne, ale keď sa niekto pozerá na to opačne, že písmo je len farebná hmota, tak je možné, že to tam uvidí až po piatich minútach.. :) Ale zase, týpek mal isto zo 5 jointov v sebe a bol rád, že stál na nohách asi. To som spravil v roku 1998, mal som dovtedy často depky a tým sa človek nechváli, tak som to dal zo seba von takto a k tomu len anglický pokec, aby som tú hrôzu neprenášal na ostatných, lebo som vedel, že po anglicky každý nevie. Dal som si to preložiť kamoške, aby to bolo o.k.

Kam si sa postupne s maľovaním posúval? Viem, že sa mu venuješ doteraz… A tým nemyslím ani zďaleka len graffiti.
Tak je pravda, že graffiti ma riadne odpálkovalo a aj dosť zákaziek bolo vtedy, lebo všetci reagovali na kvalitné maľby a svoje podniky, hlavne kluby chceli mať pomaľované nejak dobre. Tak to bola príležitosť si nahromadiť spreje a aj si zarobiť príjemne a originálne. Graffiti bolo a je dosť o písme a v tom som sa vybúril celkom slušne a potom som skúšal to obohacovať a dávať tomu originálne svoje prvky, aby to malo tvorivý zmysel a bol to umelecky prínos, nie len vec do počtu ďaľšia. Okolo roku 2000 som sa pomaly začal pohrávať s airbrushom, striekaním striekacími pištoľami a aj som tri roky intenzívne striekal vo firme u nás na nafukovacie atrakcie. Takže som súbežne striekal gráffka sprejmi a v robote striekal pištoľou. Hneď potom onedlho k tomu pribudol počítač a naučil som sa aj počítačovú grafiku. Takže teraz je to už taká kompletka. Najprv kresba, potom štetec, potom sprej, potom airbrush a nakoniec komputer. Teraz mám svoju živnosť NOMAD DESIGN a živím sa len vytváraním grafického a umeleckého dizajnu.

Vrátim sa ešte k predchádzajúcej odpovedi. Ceruzka, štetec, sprej, airbrush, komputer. Čo ti pasuje „do ruky“ najlepšie?
Najdlhšie som maľoval štetcom, popri tom aj pred tým, hneď po vojne od roku 1991 som 9 rokov maľoval štetcom pútače na akcie pre Mestské kultúrne stredisko Trenčín, takže štetcom som už dokázal všetko, ale bolo to oveľa pomalšie ako sprej, takže vonku to bolo nepraktické. Ale na detaily niekde vnútri to bolo super. Doteraz milujem štetec. V dnešnej dobe chodia všetci niekam na školy a sú ovplyvnení všetkým možným, až majú z toho guláš a stratia sa v tom. My sme to mali asi ľahšie, lebo nebolo nič, takže všetko, čo sme urobili, bolo prekvapko.

Ako vlastne vnímaš všetkých tých dnešných teoretikov? Naslovovzatých “umelcov”, čo namaľujú úplné hovno a potom dokážu niekoľko hodín vysvetľovať, čo chceli svojim “veľdielom” povedať. Vieme, že dnešná “graffiti” scéna je takýmito špecialistami bohate zásobená. Ako celkovo vnímaš kam sa vyvinuli československé graffiti za uplynulých 20 rokov?
To je presne tými školami a tým, že tam preberajú každú úchyláreň zmagorenú ako vzor. Tí mladí na to nabehnú a už sa v tom vezú. To je keď niekto moc špekuluje. Ľudia nerobia srdcom a slobodne so snahou o kvalitu, oni len špekulujú ako s tým vyjebať. To je kompletne v celom umení už. Tí, čo robia kvalitu, sú tými odborníkmi bez normálneho vizuálneho zdravého cítenia pomaly vysmievaní a degradovaní na nejakých amatérov, čo sú gýčoví. Takže dá sa povedať, že pekné tu už bolo. A už len slovo PEKNÉ je zavrhované ako trápne, neodborné a gýčové. Tak potom sa niet čomu čudovať, že keď jednookí králi vládnu slepým, tak tých vyvolených musia zrušiť, aby im nerušili ten ich zdegenerovaný, dekadentný showbiznis, ktorý nazývajú umením. Graffiti s týmto pseudoumením splynulo a zabudlo na to, že je slobodné.

Dnes je graffiti podľa mňa zotročené tým chorým vedeckým prístupom bez duše.. BACK TO DA ROOTS !!! Prebuďte sa a nehrajte divadlo podľa chorých pravidiel. Ak má niekto talent a snaží sa, nič viac mu netreba. To je ako keď niekto tvrdí, že aby som sa dostal do neba, musím chodiť do kostola. Takže keď chcem byť umelec, musím chodiť na nejaké školy, ktoré ani vôbec nepotrebujem. A na tých školách ma budú učiť ďalší, čo ich niečo naučili a len opakujú cudzie, akože odborné postupy, ktoré ale v reále sú divné. Jasné, že tým si takýto ľudia prapodivným spôsobom začnú namýšľať, že keď vychodili nejaké školy, tak sú odborníci a čokoľvek spravia, je nadradené ostatným, čo školy nemajú. To je skrátka systém.

Vezú sa v systéme, ktorý im nehovorí: kašli na školu, máš talent, makaj naplno a dosiahneš viac. Budeš slobodný a sám sebou. Nie, oni musia zarobiť a pestovať tých ľudí ako ovečky, ktoré skrotia a zušľachtia. Ja som sa komplet všetko čo viem, naučil sám praxou. A to, čo som sa nenaučil, neznamená, že keby som to skúsil, že by som nevedel. Školy sú taký urýchľovač, ktorý človeka vyobracia a vypľuje ako výrobok. Ale že bude lepší ako predtým, to vôbec neviem, či funguje.

Keď už spomínaš tú slobodu. Ohrozilo niekedy graffiti tvoju slobodu? Na začiatku rozhovoru si zaspomínal na krásne časy, kedy fízli ešte nevedeli. Potom ale prišlo obdobie, keď jedna stará pani z parlamentu presadila zákon, že graffiti sú trestný čin a všetko sa radikálne vyostrilo. Zasiahlo ťa to nejak?
No to áno, my sme mali veľkú aféru hneď na začiatku na vlakoch ešte dávno pred tým zákonom. Vtedy sme to dobre neutajili a šiesti sme išli na vlak, spravili ho v pohode. Za týždeň po nás prišli zo železničnej kriminálky, lebo niekto, doteraz nevieme kto, nás natrel. Komplet mená všetko, ešte aj kto čo maľoval. Asi dostal zaplatené. Nejaký náš “KAMOŠ”, čo nás poznal a poznal sa aj s fízlami. Ja som zapieral a ešte naopak skôr prekrúcal, takže ma museli zavrieť vedľa. Postupne ale lámali jedného kamoša za druhým a len chodili vedľa ku mne, že už sa ďalší priznal, či nechcem aj ja.

Keď zlomili postupne všetkých a dali mi prečítať ich výpovede, ešte aj vtedy som neveril, že by sa tak ľahko popriznávali všetci ako malé deti. Tak som tomu tučnému fízlovi povedal, že to si mohli aj sami napísať a podpísať tú výpoveď, že to na mňa neplatí. Použili na nás takú fintu, že vraj ak sa nepriznáme, tak budú musieť zavolať grafológa, ktorý to zistí určite, či sme to robili, alebo nie. Že ten stojí 20 tisíc korún a škoda na vagónoch je len 5000 korún. Tak sme sa potešili, reku poskladáme sa šiesti a máme pokoj. No ale… po 2 týždňoch prišiel každému trestný rozkaz, že sme spáchali trestný čin a škoda je 240 000 korún !!! Keby som hneď nezohnal advokáta a neodvolal sa do 8 dní, tak by to nadobudlo platnosť. Súd sa ťahal asi 3 roky, kým nakoniec po dokazovaní, obhajovaní a zmätkoch nám prišili len 12 000,- škody. Poskladali sme sa na to, ale dosť nás to zahaprovalo takáto patália hneď na začiatku.

No to verím… A.C.A.B.
Ja som posledny ilegál spravil v roku 2003, takže ten zákon ma ani moc nezasiahol. Už som nebol ochotný hrať úlohu nejakého recidivistu pre spoločnosť a nehodlal som utekať a tajiť umenie len preto, ze naňho nemám papier. Už ani motivácia nebola. Tých pár detí a falošných hrdinov, čo pokračovali v ilegáloch degradovaných na adrenalínový šport iba, lebo viac hodnoty v tom nebolo, tak s takými ma nebavilo sa pretekať. To bol ten zlom, kedy sa z graffiti ako z undergroundu (osobitého a originálneho) stal nadnárodný šport ľudí, čo sú prepnutí a nezáleží im na ničom, len na svojom egu športovca. To už nie je kreativita, ani umenie, len šport a zbieranie trofejí, falošné hrdistvo pre toyov.

Obsah vs Forma. Ako to vidíš?
Tieto dve veci by mali byť navzájom prepojené a nedajú sa odlúčiť od seba. Niekto môže tvrdiť, že dôležitý je obsah a nie forma. A bude to pravda, ale tá forma tam aj tak vždy bude. Ja som sa vždy snažil formu meniť a ten obsah bol dosť náhodilý, ale nikdy som nespravil niečo, s čím by som sa sám nevedel stotožniť, veď v tom spočíva tá sloboda. Nikdy nebudem kopírovať niečo, len aby som niečo vyrobil, keď nemám nápad. To je najväčšie strápnenie pre kreatívneho človeka, ktorého musí tá múza občas kopnúť a nie je odkázaný na preberanie cudzích postupov, aj keď sú dokonalé.

Lebo kvalitný obsah bez formy dokáže vymyslieť aj ten, čo nevie vôbec malovať. A zase nie všetko, čo je vytvorené, musí obsahovať nutne aj nejaké posolstvo, obsah, aby to malo ako takú hodnotu. Napríklad abstrakciu mám veľmi rád a tam môže každý uvidieť sám hocičo a nenúti ho to do uvažovania nad obsahom, neznásilňuje to človeka ako raper, čo celý track hučí do teba nejaké svoje haluze a hudba je len slabý sampel v pozadí. To už je len divná detská recitácia a nie kvalitný zvukový zážitok. Každý ukazuje svojou tvorbou sám seba nepriamo, na akej je úrovni. Je to jeho zodpovedné posolstvo, za ktorým on stojí.

Aké mená ceníš z dnešnej scény? Myslím tým ako Slovensko, tak Čechy ale aj celosvetovo ak to sleduješ ešte…
Už nemám taký prehľad. Vo svete je veľa ľudí, čo robia kvalitné veci a je to tam na vysokej úrovni. U nás momentálne sú dobrí napr.: Krea, Animo, Aero, Garnard, Bosh, Blesk, Point 3 crew, Desmoid, Panika, Ulmo a ďalší . Prešlo to dosť do streetartu a graffiti klasika už zomiera pomaly a isto. Lebo veľa ľudí prestalo a nerobia buď vôbec, alebo raz za rok maximálne a ja tiež čím ďalej menej.

Na záver trošku “sci-fi” otázka. Kde, alebo lepšie povedané v akej forme vidíš graffiti v roku 2040?
No to budem mať 69 rokov, akurát zrelý vek, to by som mal v klube dôchodcov premietať, aké to bolo, keď ľudia ešte robili aj niečo v reále a nesedeli len na Facebooku a čerstvý vzduch bol viac, ako virtuálna realita. Graffiti bol príbeh, ktorý som zažil, žil ho v najlepších časoch dosť naplno. Ak si zachová, alebo znovuobjaví tú svoju zdravú kreatívnu slobodu, snahu o pozitívne prekonanie samého seba a bude znovu diktovať svojou osobnou nespútanosťou, ktorá je čistým prejavom duše a úprimného cítenia, nie komerčnou pózou prebraného kariéristického štýlu života, tak to slovo REŠPEKT bude nielen slovom, ale bude to naozaj. Keď ľudia, čo majú talent sa budú znova naozaj snažiť naplno o umenie a nie len o bezduchú zábavu pre teenagerov v puberte, tak to nezomrie, ale bude to hodnotnou súčasťou kultúry a nášho vývoja, na ktorý budeme hrdí. Obzrite sa naspäť na naše korene a nepreberajte slepo len povrchné veci bez tradície, pretože to, čo je najcennejšie a jedinečné na každej komunite, sú jej originálne tradície. Niečo, čo nie je nikde inde. Je toho málo a čo je nadčasové vo svojej dokonalosti, ktorá pretrvá veky, pretože to nikto nie je schopný spochybniť. MAKE ART, NOT WAR !!

Chceš ešte niečo dodať ?
Tvorba by mala byť základná vlastnosť a potreba človeka. Bez nej sa predsa musí nudiť a stagnovať. Opakom tvorcu je konzument. A inšpirácia pri tvorbe? Je veľmi rozmanitá cesta u mňa. Pri zákazkách je to požiadavka, niekto iný chce, aby som mu ja vytvoril niečo, čo on vymyslel, alebo to potrebuje na nejaký svoj účel a samozrejme, potom za to musí aj zaplatiť. Lebo iba tým sa živím, žiadna zákazka nie je pre mňa bokovka, ako si to niektorí naivne myslia. Keďže zákazky su rôznorodé, snažím sa všetko spraviť kvalitne a na takej úrovni, aby bol spokojný aj zákazník, aj ja, a hlavne, aby to spadalo aj pod moju tvorbu, moju produkciu, za ktorú sa môžem bez zahambenia postaviť, ako za svoje dielo, aj keď vzniklo nie s mojej vôle pôvodne, ale na požiadavku zvonku.

U mňa vlastná tvorba a tvorba zákaziek dosť splýva v jeden celok, čím sa stáva moja tvorba dosť rozptýlenou a rôznorodou aj čo sa týka štýlu, aj náročnosti. Zákazky z človeka spravia postupne jeden multifunkčný stroj, ktorý spracuje a vyprodukuje širšiu škálu produktov. Navyše sa u mňa prejavuje nejaká vášeň pre kreativitu a najviac ma baví tvoriť niečo, čo som ešte neskúsil, takže tým pádom sa tá tvorba rozvetvuje stále viac a viac ako nejaký strom. Podľa mňa je to prirodzené a normálne tvorenie, ale z hľadiska biznisu je to náročné a menej racionálne, pretože ľahšie sa vytvára niečo zabehnuté, odskúšané a dá sa to robiť vo veľkom a rýchlejšie. Ale to by bola zrejme nuda a slobodná umelecká tvorba by sa zmenila len na akési zotrvačné remeslo, robené len pre peniaze. Ale tak to robí väčšina tvorcov, ktorí sa chcú predať a živiť sa tým.

Podstatné je, že pri každom diele sa človek niečo naučí, zdokonalí, a tým, že si nechce pokaziť svoje meno, snaží sa robiť veci na takej úrovni, aby bol s tým spokojný a mal hlavne dobrý pocit, že sa mu niečo podarilo. A čo viac môže ešte robiť? Tvorba je zároveň aj hrou, ktorá ale čím je na vyššej úrovni, tým je aj zodpovednejšia. A o tú úroveň vlastne ide. O snahu o dokonalosť, ktorú z toho cítiť.

Nápady dostávam priebežne, ale ak si ich nezapíšem, tak zabudnem. Napadnú ma iné a zase ich zabudnem, lebo ak to človek nezačne robiť hneď za čerstva, tak to zakape a vyprchá. Často sa mi stane, že niečo aj začnem a preruším to, neviem sa k tomu dostať. Potom keď sa k tomu po dlhom čase dostanem a dokončím to, tak nikto ani nevie, že je to možno aj dva roky stará záležitosť. To už je taká recyklácia. Ale ide o výsledok. Inšpirovať môže človeka len lepší od neho, ktorý sa tak stáva jeho vzorom a naznačuje mu cestu.

Houk! Ďakujeme za rozhovor. Otázky sa pýtal a text pripravil IZM …