História mesta Zvolen

Do 20. storočia vstúpilo mesto dosť razantne na poli hospodárskom. V roku 1901 sa tu vybudovali železničné dielne. Od roku 1902 pôsobil vo Zvolene tretí finančný ústav Zvolenská ľudová banka. V rokoch 1900 - 1909 pôsobila v meste tlačiareň I. Schlesingera a tlačiareň E. Bertana, ktorá už v tom čase vydávala slovenské knihy a časopisy. Od roku 1904 vychádzalo postupne 10 ročníkov Zvolenských novín - prvého slovenského periodika vo Zvolene. Začiatkom 20. storočia sa aj vo Zvolene dostávala hlasnejšie a častejšie k slovu národne uvedomelá slovenská inteligencia. Rozrastajúce sa zvolenské robotníctvo sa začalo v tomto období združovať a organizovať. V roku 1903 si typografi z Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Brezna a Zvolena založili prvú odborovú organizáciu. V roku 1908 sa na podnet sociálnodemokratickej strany vytvoril Samovzdelávací spolok remeselníckej mládeže organizujúci rôzne besedy a prednášky. Na pôde Unionky vznikla v roku 1917 robotnícka kresťansko-socialistická odborová organizácia. Na jar roku 1918 po prvýkrát aj zvolenské robotníctvo vyšlo do ulíc oslavovať 1. máj ako sviatok práce. Oslavy s konkrétnymi požiadavkami osemhodinového pracovného času, všeobecného volebného práva, vedené predstaviteľom sociálnej demokracie Ľudovítom Messerschmidtom, sa premenili na výrazný apel proti vojne. To sa už chýlilo ku koncu vojny, v ktorej bojovalo 1860 Zvolenčanov a 88 sa z nej domov nevrátilo. Zároveň sa končila aj existencia Rakúsko-uhorskej monarchie. Ešte pred jej rozpadom sa Slováci Martinskou deklaráciou 30. októbra 1918 prihlásili k spoločnému štátnemu útvaru s Čechmi.

V období trvania prvej Československej republiky Zvolen pokračoval vo svojom raste a pri zmenách, ktoré prevrat priniesol, upevňoval svoju pozíciu najmä v oblasti administratívno-správnej, hospodárskej, vojenskej a kultúrno-spoločenskej. Dočasné narušenie priaznivého vývoja priniesol ešte vpád armády Maďarskej republiky rád na územie Slovenska a v júni 1919 na šesť dní aj do Zvolena. Mesto od týchto vojsk oslobodili československé vojská plk. Šnejdárka. Zvolen sa ocitol vo výhodnom postavení administratívneho centra župy. Do mesta prišli nové osobnosti a nové možnosti rozvoja. V roku 1921 mal Zvolen približne 9000 obyvateľov prevažne slovenskej národnosti. Od roku 1918 sem postupne prišlo niekoľko desiatok Čechov a niekoľko emigrantov z Ruska. Pre Zvolen sa začalo obdobie značného stavebného ruchu. Začalo sa s výstavbou tzv. župných domov, ktoré mali slúžiť pre potreby župných úradov a ich pracovníkov. Mesto sa ďalej rozrastalo - urbanizácia pokračovala za jeho hradbami a vznikali nové ulice. Postavili sa tzv. legiodomy, budova dievčenskej školy (Živena), budova okresného súdu, budova nemocnice, budova štátneho reformného reálneho gymnázia Dr. Miloša Štefanoviča, postavila sa železničná trať Zvolen - Krupina (1925).

Priemysel bol reprezentovaný najmä najväčšou továrňou Union, ktorá však v nových podmienkach nebola schopná konkurovať českým podnikom a od roku 1922 bola postupne likvidovaná. Prepúšťanie zamestnancov prinieslo najmä samotnému mestu obrovský sociálny problém. V ďalšom období prestala fungovať aj Polgárfabrika a priemysel v meste zostal zastúpený len drobnými súkromnými podnikateľmi a ich firmami. Dôležitosť strategickej polohy mesta sa podarilo využiť predstaviteľom mesta a presadiť priamo v jeho centre výstavbu kasární. Sídlil tu peší prápor 25. a 26. pluku, 10. divízny sklad a 1. eskadróna 11. jazdeckého pluku. Následne sa začala aj výstavba letiska na Sliači a vojenského tábora na Oremovom Laze. Po zániku župného zriadenia v roku 1928 zostal v meste silný a početný ľudský potenciál z radov technickej inteligencie. Jeho pričinením začala vo Zvolene pôsobiť Národohospodárska župa stredoslovenská (1930). V tomto období sa na pôde mesta vytvorili podmienky na rozvoj miestneho kultúrneho a športového života. Fungoval tu miestny odbor Matice slovenskej, spolok slovenských žien Živena, divadelné ochotnícke združenie Detvan, aktivizovali sa požiarnici a športovci.Cirkevný život v meste reprezentovali najmä rímskokatolícka cirkev, evanjelická cirkev augsburského vyznania, židovská obec a upadajúca kalvínska (reformovaná) cirkev.

V roku 1938 bola situácia v meste značne napätá a obyvateľstvo rozdelené na dva tábory. Na jednej strane to boli stúpenci demokratického vývoja a na druhej strane stúpenci totalitného a silne fašisujúceho smeru vývoja slovenskej spoločnosti. Jeho predstavitelia sa po vyhlásení autonómie Slovenska hneď zaktivizovali a 7. októbra 1938 zorganizovali na zvolenskom námestí manifestáciu. Založená bola i Hlinkova garda a činnosť začal aj miestny Slovenský národný výbor. Od roku 1939 sa začala častejšie ohlášať protičeská, protižidovská a protikomunistická propaganda. Vznik slovenského štátu v marci 1939 predstavoval zmenu v každej oblasti života mesta. V správnej oblasti sa znova vytvorili župy a Zvolen bol začlenený do Pohronskej župy, ale vtedy už so sídlom v Banskej Bystrici. Mesto malo v roku 1940 približne 13 000 obyvateľov. V tomto období bol vo zvolenských kasárňach umiestnený peší pluk, divízny sklad a oddiel delostrelectva. Po odchode českých dôstojníkov sa posádkovým veliteľom stal mjr. Ján Imro. Veľké množstvo profesionálnych vojakov i vojakov vojenskej základnej služby zostalo orientovaných na ČSR, čo sa odrazilo počas SNP. Situácia sa postupne zhoršovala, keď po mobilizácii odišla slovenská armáda bojovať na hranice s Poľskom (august 1939) a o dva roky proti ZSSR (jún 1941). 28. júla 1943 privítal minister národnej obrany Ferdinand Čatloš vo Zvolene vojakov, ktorí sa vracali z východného frontu.

Mnohí zostali na bojiskách a mnohí prešli na druhú stranu frontu, nestotožňujúc sa s fašistickou ideou. Za hranicami štátu sa bojovalo, ale v jeho vnútri bolo obyvateľstvo relatívne spokojné s hospodárskou a sociálnou situáciou vytvorenou vďaka vojnovej konjunktúre. Aj vo Zvolene sa stavalo a modernizovalo. Stavali sa obytné domy pre pracovníkov lesov, rodinné domy na Borovej hore, budova kníhtlačiarne Andrej. Fungoval kultúrny život mesta. V roku 1942 bolo vo Zvolene založené mestské múzeum. Mnoho Zvolenčanov sa obohatilo pri arizácii a protižidovských akciách. V roku 1941 bol Zvolen určený za prechodné stredisko Židov Pohronskej župy. V marci 1942 začali deportácie Židov zo Zvolena, ktorých bolo približne 600. Vo Zvolene pôsobila aktívne a legálne len HSĽS. Ostatné pročeskoslovensky a prodemokraticky orientované strany a občianske združenia boli zatlačené do ilegality. Tu pracovali sociálni demokrati, komunisti a demokrati. Najlepšie bol však v meste organizovaný komunistický odboj v čele s Rudolfom Blažovským. Fungovalo aj sociálnodemokratické odbojové hnutie v čele s Danielom Ertlom, občianska odbojová skupina vedená továrnikom V. Wittmannom a odbojová skupina Miloša Juráša vydávajúca ilegálny časopis Hlas národa. Tieto sily sa zjednotili v roku 1943 a vytvorili ilegálny výbor. Pplk. J. Golian, veliteľ vojenských príprav SNP určil za veliteľa zvolenskej posádky mjr. Š. Želinského. Posádka mala chrániť južný priestor predpokladaného povstaleckého územia. Z hľadiska ľudského potenciálu, strategického významu a politickej sily bol Zvolen v čase SNP popri Banskej Bystrici najdôležitejším mestom.

Po vyhlásení SNP začal v meste pôsobiť okresný a miestny revolučný národný výbor organizujúci život mesta. V tlačiarni Andrej sa tlačili povstalecké noviny, organizovali sa zbierky pre potreby vojakov a partizánov. Zvolenskí železničiari zhotovili vo svojich dielňach tri pancierové vlaky. V meste fungovala vojenská nemocnica a ošetrovne pre ranených vojakov a partizánov. Neďaleko Zvolena na letisku Tri duby a Zolná operovala kombinovaná letka a 1. čs. stíhací letecký pluk. Vo Zvolene na zámku bol umiestnený aj štáb a niektoré jednotky brigády Za slobodu Slovanov. V októbri sa Nemcom podarilo poraziť povstalecké vojenské a partizánske sily v priestore Zvolena. 26. októbra bol Zvolen obsadený. Pred príchodom Nemcov evakuovali zo Zvolena mnohí obyvatelia a členovia revolučných národných výborov. Nastalo obdobie teroru, prenasledovania a represií. Prenasledovaní boli najmä ľudia exponovaní v povstaní a ilegálnom odboji. Na židovskom cintoríne vo Zvolene fašisti povraždili 127 ľudí a v lesíku na Kováčovej našlo svoj hrob 105 obetí. Bolo to najtragickejšie obdobie v histórii Zvolena. Rok 1945 bol rokom oslobodenia Zvolena, ale až dva mesiaca od oslobodenia Lučenca sa podarilo vojskám 2. ukrajinského frontu Červenej armády, v rámci ktorej bojovali aj rumunské jednotky, 14. marca oslobodiť aj Zvolen. Nad mestom boli vybudované ústredné cintoríny padlých vojakov Červenej armády (17 000) a rumunskej armády (viac ako 10 000). Na cintoríne boli pochovaní aj padlí vojaci nemeckej armády. Frontové a povstalecké udalosti obyvateľom Zvolena spôsobili nemálo utrpenia, straty svojich blízkych aj materiálne straty a škody.

Po skončení vojny nastalo krátke obdobie uvolnenia, počas ktorého sa vykonala rekonštrukcia hospodárstva a ktoré dávalo nádej na demokratický vývoj pluralitnej spoločnosti. Koniec týmto nádejam znamenal prevrat, komunistický puč vo februári 1948, ktorým sa začalo 40-ročné obdobie totalitného režimu komunistickej strany. Občania boli vystavení množstvu násilných zásahov režimu nielen do hospodárstva, ktoré bolo spolitizované a zideologizované, ale aj do osobných slobôd a práv. Štát priamo či nepriamo zasahoval do najsúkromnejších sfér občanov. Vytváral sa obraz vnútorného a vonkajšieho nepriateľa, aby nie vždy len v politickom boji proti nemu väznili a prenasledovali mnohých ľudí. Aj napriek takýmto faktom si Zvolen udržal trend rozvíjajúceho sa administratívneho, hospodárskeho, kultúrneho, zdravotného a školského centra Pohronia a Podpoľania.

Historiografia musí prijať ako fakt výstavbu nových sídlisk Zlatý potok, Sekier, Bukovinka a Tepličky. V týchto rokoch dochádza k výraznému rozvoju a výstavbe závodov ako napríklad Bučina, LIAZ, mäsozávod a výskumné ústavy, k rozšíreniu a modernizácií Železničných opravovní a strojární, železničnej stanice, autobusovej stanice, mimomestských aj mestských cestných spojení a komunikácií, plynofikácií, rozvoju telekomunikácií, výstavbe či rekonštrukcii zdravotníckych, školských a kultúrnych objektov (nemocnica, poliklinika, zámok, divadlo, kino Mier), športových a rekreačných zariadení. V tomto období sa verejní činitelia a organizácie zúčastňovali na príprave projektu na vybudovanie stredoslovenského metropolitného súmestia Banská Bystrica - Zvolen. V rokoch 1968-1990 po vojenskej okupácii štátu Zvolen patril k mestám s najväčšou koncentráciou okupačných vojsk a bolo tu aj sídlo velenia sovietskej divízie.

Zásadným medzníkom v politickom vývoji bývalej Československej republiky, a tým aj Slovenska a Zvolena sa stal november v roku 1989. Začali sa uskutočňovať podstatné zmeny vo všetkých oblastiach života. V hospodárskej oblasti sa opäť začalo uznávať právo človeka na súkromné vlastníctvo nadobudnuté poctivou prácou, v politickej oblasti takisto nastali časy "reštitúcie" základných osobných práv človeka v rámci renesancie plurality politických názorov a demokracie.
Začatá transformácia hospodárstva a politického systému pokračovala aj po 1. januári 1993, po vyhlásení samostatnosti Slovenskej republiky. Realizovali sa viaceré pozoruhodné projekty, ktoré prispeli k zlepšeniu štandardu života v meste.
Nepodarilo sa však presadiť, aby sa Zvolen stal sídlom vyššieho územnosprávneho celku - kraja. A hoci pri novom územnosprávnom členení bola rozloha pôvodného okresu Zvolen zmenšená v prospech nových okresov Detva a Krupina, môžeme s istotou tvrdiť, že si mesto ďalej uchová nezastupiteľné miesto na Slovensku, keď počtom obyvateľov, polohou a najmä materiálnymi danosťami a intelektuálnymi schopnosťami obyvateľov sebavedome prekročí hranicu druhého a tretieho tisícročia.

1 2

> Späť na mapu Slovenska

Text a fotky: zvolen.sk