História mesta Zvolen
Zvolen
leží v oblasti stredného Pohronia na sútoku riek Hron a Slatina. Prvá písomná
zmienka o Zvolene pochádza z obdobia vlády Belu III, mestské práva boli obnovené v
roku 1243 Belom IV.
nadmorská výška: 292 - 315 m.n.m.
obyvatelia k 31.12.2001: 44 331
katastrálne územie: 9 870 ha
)
Výhodná poloha a vhodné prírodné podmienky juhu Zvolenskej
kotliny zapríčinili, že sa tu ľudia usadzovali už od najstarších fáz praveku.
Ťažisko osídlenia vždy tvorili osady rozptýlené po vyvýšených pahorkoch a
terasách v záplavovej oblasti rieky Hrona a Slatiny; tu bolo najpriaznivejšie
prostredie pre poľnohospodársky spôsob života, ktorý bol charakteristický pre
civilizácie nášho praveku. Až s rozvojom obchodu v stredovekom uhorskom štáte sa
osídlenie zvolenského areálu zjednocuje a jeho jadro sa presúva na sever od
zámockého pahorku, kde vzniká námestie s trhom, okolo ktorého sa neskôr sformovalo
novoveké mesto. Preto rané dejiny Zvolena sú dejinami niekoľkých polôh, ktoré sa
až do stredoveku s istými prestávkami vyvíjali viac-menej samostatne.
Zvolen v druhej polovici 14. storočia bol už významným stredovekým mestom, ktoré v
ďalšom vývoji ešte podporil panovník svojím rozhodnutím postaviť si na mieste
kráľovskej kúrie veľkolepejšie sídlo - pohodlný poľovnícky zámok. Pod pahorkom,
na ktorom sa táto pôvodne gotická architektúra rozkladala, žilo slobodné
kráľovské mesto nesúce v tom čase názov Starý Zvolen (latinsky Vetero Solium,
nemecky Alt Sohl). Toto najstaršie písomne doložené mesto na strednom Pohroní v
nadväznosti na obchodnú cestu, dobre vybudovaný trh a rozvoj baníctva v celej
stredoslovenskej banskej oblasti nadobudlo postupne charakter remeselnícko-obchodníckeho
centra. Stalo sa hlavným zásobovateľom potravín pre obyvateľov významných banských
miest uhorského kráľovstva - Banskú Štiavnicu, Kremnicu a Banskú Bystricu. Písomné
pramene z tohto obdobia potvrdzujú, že hlavným obchodným artiklom bolo víno a
hovädzí dobytok. Mesto trhu a obchodu prilákalo na svoje územie i remeselníckych
výrobcov. Prvé informácie o ich produkcii a predaji na území mesta pochádzajú z 15.
storočia.
Zvolen mal v 15. storočí približne 750 obyvateľov. Títo boli prevažne národnosti
slovenskej. Nemci, ktorí sem prišli v 13. storočí a spočiatku mali správu mesta v
rukách sami, sa asimilovali a o organizovanie mestského života sa delili so slovenským
meštianstvom. Mesto Zvolen sa od svojho vzniku snažilo vystupovať ako samostatná
správna a právna inštitúcia. Dokladom je aj najstaršia uchovaná listina mesta z roku
1359 s pečaťou, na ktorej je znak mesta. Vydala ju zvolenská mestská rada. So Zvolenom
sú zviazané mená významných stredovekých panovníkov Uhorska. Panovník Belo IV
povýšil Zvolen na mesto, panovník Ľudovít I. z rodu Anjou tu dal postaviť svoje
poľovnícke sídlo a dal mestu jarmočné privilégium, kráľ Žigmund Luxemburský
rozšíril jarmočné privilégiá a panstvo Zvolen daroval svojej manželke Barbore
Cilskej.
)
V 16. storočí sa objavuje v súvislosti s vlastníctvom zámku
meno komorského grófa Jána Thurzu a kráľovskej rodiny Habsburgovcov. Ferdinand
Habsburský získava zvolenský zámok v pohnutom období bojov o uhorský trón a
ohrozenia krajiny zo strany Turkov. Rozvoj a prosperitu mestského hospodárstva Zvolena v
stredoveku potvrdzoval aj fakt, že mesto ako feudálna vrchnosť vlastnilo poddanské
usadlosti v Bacúrove, Lieskovci a v Lukovom. Richtár a radní páni vystupovali
nekompromisne voči županovi a okolitým feudálom, ktorí často nerešpektovali obsah
kráľovských privilégií. Cirkevný život sa napĺňal prostredníctvom bohoslužieb
na dvoch miestach - v mestskom kostole sv. Alžbety a v kráľovskej kaplnke zasvätenej
sv. Mikulášovi. Pri mestskej fare je od 15. storočia doložená škola, umiestnená v
blízkosti kostola. Slobodné kráľovské mesto Zvolen bolo v polovici 16. storočia na
vrchole svojho rozvoja. Jeho výhodná poloha, prosperujúci trh, prítomnosť dvoch
kráľovských hradov, ktoré boli zároveň aj sídlom Zvolenskej župy a jej správcu,
zabezpečili Zvolenu postavenie významného hospodárskeho, vojenského a kultúrneho
centra celej stredoslovenskej oblasti.
Po ukončení dlhotrvajúcich vojenských vystúpení, ktoré sa naplno odrazili v
znivočenom hospodárstve celej krajiny, začal konečne ožívať v polovici 18.
storočia aj Zvolen. Mesto malo naďalej poľnohospodársko - remeselnícky charakter.
Poľnohospodárska výroba tu mala rozhodujúce postavenie a aj značný počet
remeselníkov súčasne so svojím remeslom obrábal aj pôdu.
Mesto malo chmelnice, pivovar a vlastnú krčmu, kde sa pivo predávalo. Malo svoj mlyn a
majer, kde sa choval rožný statok i včely a odkiaľ plynuli produkty na predávanie:
mlieko, vajcia, mäso, obilie. S nimi mesto obchodovalo na početných trhoch a jarmokoch,
ktorými bol Zvolen známy. Zároveň v 18. storočí sa stal Zvolen významným
strediskom remeselnej výroby na strednom Slovensku. Pracovalo tu už približne 269
majstrov. Najvýznamnejšími remeselníkmi boli v tomto storočí klobučníci
vyrábajúci pre trh v Debrecíne, nožiari produkujúci ročne 24000 nožov a súkenníci
produkujúci súkno používajúce sa pri šití halien. Pôsobili tu hodinári,
zlatníci, hrnčiari, tesári a stolári. Mesto postupne bohatlo. Jeho príjmy sa
zvýšili. Narástol počet obyvateľov z 980 na 1838, čo znamenalo približne 263 domov.
Mestská pokladnica bohatla z výroby a predaja alkoholických nápojov, príjmov z
majera, poddanských dedín, z vyberania mýta a trhových poplatkov. Mesto si udržalo
svoje postavenie ako centrum hospodárskeho, politického a spoločensko-kultúrneho
života v okolí. Patrilo naďalej medzi 54 sídel s charakterom mesta na území
Slovenska. V čele mesta stál richtár a 12 členná mestská rada. Pri riešení
vážnejších problémov sa prizývala 24 - 40 členná vonkajšia rada mesta. Mesto bolo
sídlom slúžnovského okresu a zasadanie generálnych kongregácií (orgánov župy) sa
natrvalo prenieslo do Banskej Bystrice, kde bol postavený župný dom. Zámok sa
začiatkom 19. storočia stal majetkom štátu a starý zvolenský hrad pustol.
)
Remeselná
výroba a zvolenské cechy sa udržali vo Zvolene aj v 19. storočí, keď v
rozvinutejších častiach monarchie už vznikali prvé manufaktúry a o slovo sa hlásila
priemyselná výroba. Cechové remeslo sa postupne stávalo brzdou ďalšieho
hospodárskeho rozvoja krajiny. Uplatňovať sa začala továrenská výroba, ktorá
dokázala vyrobiť a ponúknuť na trh za kratší čas väčšie množstvo
kvalitnejších výrobkov. V roku 1872 vyšiel priemyselný zákon, ktorý umožňoval
osamostatnenie sa remeselníkov a v praxi znamenal vlastne zrušenie cechov. K
výnimočným udalostiam z minulosti Zvolena, majúcim celoslovenský význam, patrila
voľba Ľudovíta Štúra za poslanca mesta Zvolena na uhorský snem v roku 1847, kde
chránil nielen záujmy slobodného kráľovského mesta Zvolena, ale vystúpil aj s
požiadavkami národnej slobody Slovákov a zrušením poddanstva. V poslednej tretine 19.
storočia, niekoľko rokov po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, malé
poľnohospodársko-remeselné mesto začalo pozvoľna meniť svoj charakter.
Industrializácia zasahuje aj do Zvolena v plnej miere. V roku 1871 dávajú
predstavitelia mesta povolenie k výstavbe " železiarne a plechárne". Išlo o
v tom čase moderný a dobre vybavený závod nesúci názov Union. Približne v tom istom
období sa vo Zvolene postavila aj fabrika na ohýbaný nábytok - thonetovské stolice
Polgárfabrika. K tomuto rozvoju mesta prispelo najmä vybudovanie Uhorskej severnej
železnice Pešť- Zvolen - Vrútky v roku 1872 s odbočkou na Banskú Bystricu. Využila
sa vhodná poloha mesta - fakt, na ktorom si zakladali aj prví osadníci a jeho
znovuobjavenie len posunul Zvolen do úlohy významnej dopravnej križovatky.
Spriemyselňovanie mesta spôsobilo jeho rozširovanie za
mestské hradby a rast jeho obyvateľstva. Najväčšia továreň v meste - Unionka
zamestnávala v roku 1895 až 800 robotníkov. Sem sa kladú základy aj zvolenského
robotníckeho hnutia. V roku 1883 si robotníci Unionky založili samovzdelávací spolok
Union so speváckym, hudobným, tanečným a divadelným oddelením.
V roku 1877 sa konalo valné zhromaždenie, ktoré sa uznieslo na založení Sboru
dobrovoľných hasičov. Pôsobenie hasičského zboru bolo viac ako nevyhnutné - dané
nariadením Uhorského ministerstva vnútra aj konkrétnymi potrebami mesta, ktoré sa
ukázali po veľkom požiari v roku 1870.