Staré mesto je centrom Bratislavy s rozlohou 9,6 km2 a vyše 47 tisíc
obyvateľmi. Zo sedemnástich mestských častí Bratislavy je svojou rozlohou tretie
najmenšie, podľa počtu obyvateľov naopak tretie najväčšie.Nachádza sa tu celý rad
vzácnych historických stavieb, vrátane Hradu, Dómu sv. Martina, Starej radnice,
Primaciálneho paláca, uličiek Korza, Michalskej brány, palácov, chrámov, múzeí,
galérií. Na území Starého Mesta je sídlo prezidenta republiky, Národnej rady,
vlády, väčšiny ministerstiev a ďalších orgánov centrálnej štátnej správy.
Staré Mesto je tiež domovom prestížnych divadelných scén, vysokých škôl a
najznámejších obchodov.
Most sv. Michala
Jedným z najtradičnejších vstupov
do historického jadra Starého Mesta je vstup na začiatku Michalskej ulice, ktorý vedie
po kamennom moste sv. Michala. Most, ktorý postavili v prvej polovici 18. storočia, sa
klenie ponad bývalú hradbovú priekopu. Ide o najstarší zachovaný most v meste. Po
oboch stranách most lemujú dve barokové sochy: na ľavej strane kamenná plastika sv.
Jána Nepomuckého, českého svätca a tradičného patróna mostov a riek; na pravej
strane socha sv. Michala Archanjela. Na Michalskú ulicu sa ďalej pokračuje cez zvyšok
barbakánu, ktorý od 15. storočia chránil dôležitý vchod do vnútorného mesta.
Michalská veža
je ďalším zo symbolov Bratislavy. Zároveň je jedinou zachovanou zo štyroch
pôvodných brán, ktorými sa kedysi vstupovalo do stredovekého mesta. Svoje meno
dostala po osade, ktorá sa v rannom stredoveku nachádzala pred bránou. Dnes je pod
Michalskou vežou umiestnený nultý kilometer, od ktorého sa odpočítavajú
vzdialenosti jednotlivých svetových metropol od Bratislavy.
Najslávnejšia bratislavská fontána 
bola vybudovaná v roku 1572 ako verejný zdroj vody s prispením uhorského kráľa
Maximiliána II. Aj preto fontána nesie jeho meno a je na nej podobizeň kráľa.
Kamenársky majster A. Lutringer kráľa zobrazil ako obrneného rytiera na vrchole
podstavca. Po viacerých úpravách však dnešná podoba fontány má už len pramálo
spoločného s jej prvotným renesančným vzhľadom.
Primaciálny palác
je považovaný za najkrajší palác v celej Bratislave.
Postavili ho v rokoch 1778 až 1781 na mieste staršieho arcibiskupského paláca. Autorom
projektu je architekt M. Hefele, ktorý bol výrazným predstaviteľom
viedenského klasicistického
slohu. Možno povedať, že Primaciálny palác zohral výraznú úlohu pri ďalšom
prenikaní klasicizmu do vtedajšieho Uhorska. Najslávnejším priestorom paláca je
známa Zrkadlová sieň. Podpísali v nej napr. Prešporský mier 26. decembra 1805 po
bitke pri Slavkove, ale aj zákon o poddanstve v Uhorsku 11. apríla 1848. V súčasnosti
v sieni pravidelne zasadá mestské zastupiteľstvo hlavného mesta. Na treťom poschodí
paláca má svoje sídlo primátor hlavného mesta, zatiaľ čo prvé poschodie slúži
ako verejnosti prístupná obrazáreň. Súčasťou paláca je aj kaplnka sv. Ladislava,
ktorá bola opätovne sprístupnená po zatiaľ poslednej rekonštrukcii paláca v roku
1993.
Veža Starej radnice
Prešporok bol prvým mestom v Hornom Uhorsku, ktoré malo vlastnú radničnú budovu. Jej
terajšia podoba je však výsledkom zložitého architektonického vývoja s mnohými
prestavbami a úpravami. Stará radnica vlastne vznikla spojením viacerých domov do
radničného komplexu. Pri obnove fasády veže sa zachovala vmurovaná delová guľa z
čias ostreľovania mesta napoleonskými vojskami v roku 1809, ale aj tabuľa s ryskou,
kam až siahala voda počas veľkých záplav v roku 1850.
Záhradný palác grófa Antona Grassalkovicha
postavili v roku 1760. Pôvodne slúžil
ako sídlo vtedajšieho predsedu Uhorskej komory, strážcu kráľovskej koruny a
hlavného župana Novohradskej stolice. Sídlom prezidenta republiky sa stal po prvý raz
už v roku 1939. Najvyšší predstaviteľ štátu sa do tohto rokokového paláca opäť
vrátil v roku 1993 po jeho generálnej úprave. Spolu s palácom vznikla aj
Grassalkovichova záhrada. Pôvodne ju zdobili kvetinové vázy a koše, ale aj cyprusy,
oleandre a sochárske diela. Po prvý krát ju sprístupnili verejnosti začiatkom 19.
storočia. Odvtedy prešla viacerými úpravami, tá posledná bola dokončená v roku
1999. Na základe dohody medzi starostom Starého Mesta a prezidentom SR je podstatná
časť záhrady prístupná verejnosti.
Dóm svätého Martina
je najväčším, najstarším a určite najvýstavnejším bratislavským chrámom.
Vznikol na základe gotickej prestavby
pôvodného Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa, ktorú od začiatku 14. storočia
realizovali panovník a mestská rada. Prestavba trvala celé desaťročia. V rokoch 1563
až 1830 bol Dóm sv. Martina korunovačným kostolom, v ktorom sa odohralo celkom 19
slávnostných korunovačných ceremónií uhorských kráľov a kráľovien. Posledným
veľkým okamihom v histórii chrámu bola oprava chrámového zvonu Wederin a opätovná
inštalácia jeho piatich menších "súrodencov", ktorých Bratislave v rámci
Slávnosti zvonov 11. novembra 2000 darovali predstavitelia hlavných miest piatich
susedných štátov.