História mesta Prešov
Mesto
Prešov leží na 49° severnej zemepisnej šírky a 21° 15' východnej zemepisnej
dĺžky, približne v strede regiónu východného Slovenska, obkolesené Košickou
kotlinou, Slanskými vrchmi a Šarišskou vrchovinou. Nadmorská výška historického
centra, ktoré je vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku, je 252 metrov nad morom.
Prešov má rozlohu 73,14 km2, je tretie najväčšie mesto na Slovensku a zároveň je
metropolou najväčšieho kraja na Slovensku, ktorý pozostáva z 13 okresov. Plní
funkciu významného administratívneho centra.Osídlenie územia dnešného Prešova a jeho okolia sa dá sledovať od staršej doby kamennej. Povodiami Torysy a Tople, bohatými na rádiolarit - kameň s dobrými štiepnymi vlastnosťami, sa už v praveku uberali lovci sledujúci mamutie stáda; dokazujú to rádiolaritové nástroje a mamutie kosti nájdené v údolí potoka Delňa (Dulová Ves, Záhradné). Pri výskume roku 1955 ich objavili archeológovia aj v časti starého Prešova zvanej Mýto a ich vek odhadli približne na 28 000 rokov.
Základy trvalejšieho osídlenia Prešovskej kotliny položil ľud bukovohorskej kultúry, zaoberajúci sa roľníctvom. Zlomky keramiky, zdobenej lineárnym rytým ornamentom, časti kamenných žarnovov na obilie, rôzne nástroje a zvyšky kostí lovných a domácich zvierat, ktoré odkryli archeologické výskumy na Budovateľskej ulici, na Pavlovičovom námestí a pod Kamennou baňou v Prešove svedčia o tom, že tento ľud sídlil aj na území mesta. K najväčšiemu objavu došlo južne od ulice Červenej armády pri výstavbe Sídliska II. Okrem typickej keramiky sa tu našli základy dvadsať metrov dlhej a takmer päť metrov širokej chaty s ohniskom uprostred.
)
Z obdobia raného stredoveku (12.- 13. storočie),
keď sa začína formovať stredoveké jadro mesta, predbežne okrem keramiky neobjavili
iné pamiatky hmotnej kultúry. Na prelome 11. a 12. storočia sa stalo územie stredného
Šariša súčasťou uhorského štátu a postupne sa dostalo do područia feudálnej moci
šlachty a cirkevných inštitúcií. Ovládnutie domáceho slovanského obyvateľstva
arpádovskou dynastiou napomáhal prílev cudzieho obyvateľstva. Medzi prvými prišli
maďarské vojensko-strážne družiny, za nimi v 13. storočí aj nemeckí, ba i
francúzski prisťahovalci spomedzi členov vojenských strážnych hliadok.Slovenská osada Prešov vdačí za svoj rýchly hospodársky rozvoj priaznivej polohe na križovatke starých vojensko-obchodných ciest, cez ktorú prechádzala z juhu na sever, z Abovskej stolice do Šariša, aj Veľká cesta. Nad Prešovom sa cesta rozvetvovala na štyri strany: do Haliče cez priesmyk Dukla, takisto do Haliče popri Sekčove cez Bardejov, na Spiš cez Branisko a do poľského Saczu cez Plaveč popri Toryse. Krátko po tatárskom vpáde do Uhorska sa v osadách popri tejto ceste osadzovali nemeckí kolonisti a od 14. storočia mala mimoriadny význam pre kupcov z Prešova, Veľkého Šariša a Sabinova.
Osada sa rozprestierala na terase nad riekou Torysou, ktorej smer spolu s morfológiou terénu určovala os osady. Ležala na mieste dnešnej Slovenskej ulice, nazvanej tak od stredoveku. Maďarský názov Eperies prevzali aj nemeckí kolonisti a používal sa od 13. storočia. Slovenský názov Prešov sa vyskytuje opäť až v 16. storočí.
Panovník mal o prosperujúcu osadu, z ktorej plynuli nemalé zisky do kráľovskej pokladnice, veľký záujem; až do konca 13. storočia bola preto súčasťou kráľovského panstva so sídlom na hrade Šariš. V prvej polovici 13. storočia sem kráľ Belo IV . povolal nemeckých Sasov, aby pomohli oživiť hospodárstvo krajiny, narušené tatárskym vpádom. Usadil ich na Pravom brehu Torysy, na niekdajšom majetku - od úmrtí bezdetných zemepánov Bathu a Ineho, na juhu bezprostredne susediacom s trhovou osadou Prešov. Predpokladá sa, že dostali od panovníka aj pôdu, aby boli sebestační v dorábaní poľnohospodárskych produktov. Zároveň im pravdepodobne už vtedy udelil podobné výsady, aké mali Sasi usadení na Spiši. Zvýhodňovali ich v porovnaní so slovenským, ale aj maďarským obyvateľstvom, obývajúcim územie juhozápadne od slovenskej trhovej osady a osadu sv. Ladislava.
)
Pradávny vývoj Prešova
vrcholí v roku 1299, keď mu kráľ Ondrej III. potvrdil mestské výsady. Vzťahovali sa
aj na nemeckých osadníkov vo Veľkom Šariši a Sabinove, ba aj na ostatné
obyvateľstvo, ktoré v týchto osadách žilo. Výsady ho napríklad vynímali spod
súdnej právomoci šarišských županov a oslobodzovali od povinnosti odvádzat
peňažné či naturálne dávky županom a šľachte, ako aj od povinnej služby v
kráľovskom vojsku. Mešťania však museli každoročne odviesť kráľovi daň vo
výške 150 mariek striebra. Najvyššiu časť tejto sumy platil Prešov, čo svedčí o
jeho najväčšej hospodärskej prosperite a prvoradom význame medzi týmito
šarišskými mestami. Mal takisto vlastnú samosprávu na čele s richtárom podriadenú
priamo panovníkovi. Ihneď po udelení výsad, potvrdených znovu Karolom Róbertom v
roku 1324, tvoril Prešov, spomínaný ako mesto v korešpondencii okolitých zemanov z
roku 1322, spolu s Veľkým Šarišom a Sabinovom Spoločenstvo troch toryských miest.
Úlohou Spoločenstva bola spoločná obrana mestských práv porušovaných okolitou
šľachtou, ako i vzájomná podpora pri rozličných krajinských súdnych sporoch.Mestská správa venovala veľkú pozornosť aj svetským verejným stavbám a zároveň sa usilovala o ustavičné opravy a zdokonaľovanie hradieb výstavbou nových bášt. Ich stavbu urýchľovalo hroziace nebezpečenstvo tureckého vpádu do Uhorska. V roku 1509 prikročilo mesto k výstavbe vonkajšieho hradbového múru pod vedením kamenára majstra Jána Colina. Kameň na stavbu lámali v kameňolome na území šarišského hradného panstva, kde sa povinne vystriedali pri rôznych prácach nielen prešovskí občania, ale aj obyvatelia z okolitých dedín a zo Sabinova. Rozsiahle prestavby financované mestom a s nimi súvisiace pôsobenie zručných kamenárov zanechali pečať aj na súkromnom staviteľstve a dá sa predpokladať, že podobne ako v iných mestách na východnom Slovensku aj tu vznikala hodnotná meštianska architektúra. Napriek tomu, že väčšina bohatých kamenných portálov a okenných ostení sa pri renesančných prestavbách koncom 16. a najmä v 17. storočí zničila, predsa len sa zachovalo niekoľko dokladov o domácom kamenárskom umení.
)
Štyridsiate
roky 17. storočia, najmä mier uzavretý v Linci roku 1645, znamenali pre mesto po
strastiplnom období tridsaťročnej vojny a stavovských povstaní obrat k lepšiemu.
Prejavilo sa to v znovunadobudnutých náboženských slobodách protestantov, ktorí
tvorili väčšinu obyvateľstva v meste, ako i v novom rozkvete prešovskej školy. Na
jej čele stáli stúpenci pedagogických a politických názorov učiteľa národov J. A.
Komenského, českého exulanta, ktorý za svojho pobytu v Uhorsku navštívil aj Prešov.
Obdobie stabilizácie vnútorných pomerov malo však len krátke trvanie. Keď začala po
smrti Juraja Rákócziho I. silnie rekatolizácia a Leopold I. uzavrel mier s Turkami
nevýhodný pre Uhorsko, začala sa búriť všetka uhorská šľachta bez ohľadu na
vierovyznanie. Sprisahanie katolíckych magnátov uvedené Františkom Wesselényim
podporovali aj Prešovčania na čele s richtárom Weberom. Po odhalení sprisahania roku
1671 sa podarilo Jánovi Weberovi a notárovi Jánovi Gutthovi uniknúť trestu smrti len
vďaka konverzii na katolícku vieru.Na začiatku 19. storočia sa Prešov stáva strediskom gréckokatolíckej cirkvi. V roku 1816 tu zriadili samostatnú diecézu, ktorej sídlom bol bývalý kláštor a kostol minoritov, upravený v roku 1848. Nové priestory zaklenuli v tom čase pruskými klenbami a do dnešnej podoby - s klasicistickým vchodom - upravili celé priečelie.
Zástavba sa stále väčšmi rozširovala do stredovekých parciel na okraji historického jadra mesta a postupne sa búrali jeho hradby, sa spájalo s predmestskými štvrťami. Na východnej strane, tesne nad hradbovou priekopou, vystavali ešte v roku 1862 gréckokatolícky gymnaziálny internát, ktorý prestavali a rozšírili v roku 1880. V roku 1887 zasiahol mesto posledný z rozsiahlych požiarov 19. storočia; podľahli mu opät predovšetkým strechy, a pri ich opravách upravovali i niektoré priečelia.
Do intravilánu mesta, na prelome 19. a 20. storočia už úplne spojeného komunikáciami s predmestskými oblasťami, pribúdali postupne dalšie domy - najmä v zadných častiach parciel na Slovenskej a Jarkovej ulici - a súčasne pokračovala zástavba okrajových časti mesta. Na Konštantínovej ulici postavili v roku 1895 budovu ženského učiteľského ústavu a na Kmeťovom stromoradí budovu gréckokatolíckeho učiteľského ústavu, ktorý neskôr rozšírili o internát. V roku 1910-1911 postavili na bývalom dolnom predmestí evanjelické kolegiálne gymnázium. Ešte koncom osemdesiatych rokov 19. storočia vystaval na Konštantínovej ulici židovskú synagógu so sochárskou výzdobou od košického majstra A. Martinelliho. V rokoch 1888- 1896 vystavali mimo historického jadra mesta delostrelecké kasárne (Lesík delostrelcov) a komplex kasárenských budov na Košickej ulici.
Prvé povojnové roky sa zamerali na odstránenie škôd spôsobených najmä kobercovým náletom v roku 1944. Rozrastajúce sa mesto, poskytujúce stále viac pracovných príležitostí, zaznamenávalo od päťdesiatych rokov prudký prílev obyvateľstva z vidieka; výstavba moderných sídlisk preto takmer na štyri desaťročia zatienila záujem o jeho mimoriadne cenné a pomerne dobre zachované historické jadro, vyhlásené v roku 1955 za Štátnu mestskú pamiatkovú rezerváciu. Záujem o ochranu a záchranu architektonických svedectiev našej národnej kultúry sa v Prešove prejavoval len sporadicky, v súvislosti s nevyhnutnými generálnymi opravami jednotlivých objektov. Až v posledných rokoch sa začínajú spracovávať podkladové materiály, ktoré majú zabezpečiť systematickú, cieľavedomú regeneráciu pamiatkovej rezervácie tak, aby sa základný pamiatkový fond historicky cennej architektúry Prešova zachoval pre budúce generácie
)
)
)
)
)
)
)
)
> Späť na mapu Slovenska
Text a fotky: presov.sk