História Košíc - od prvej zmienky až po súčastnosť
Počiatky osídlenia územia môžeme sledovať už od konca staršej
doby kamennej. Prvá písomná zmienka o južnom predmestí je z roku 1230. Vďaka
obchodne i strategicky výhodnej polohe zaznamenali Košice rýchly vzostup. Udeľovanie
privilégií napomáhalo rozkvetu remeselnej výroby, obchodu a zvyšovalo význam i
rozvoj mesta. Z roku 1307 sa zachovali najstaršie cechové stanovy v krajine a v roku
1369 dostali Košice ako prvé mesto v Európe vlastný mestsky erb. Od začiatku 15.
storočia stali na cele Pentapolitany - zväzku piatich východoslovenských miest. Od
roku 1347 až do začiatku 18. storočia si po Budíne zachovali postavenie druhého mesta
Uhorska. Primerane k svojmu hospodárskemu, administratívnemu a politickému významu sa
v meste zriadila v roku 1657 univerzita, ktorá po zmene na kráľovskú a neskôr na
právnickú akadémiu trvala do roku 1921.
Mesto Košice, ktoré sa svojim významom a veľkosťou v rámci
Slovenska radí hneď za hlavné mesto Bratislavu sa nachádza vo východnej časti
Slovenska, neďaleko hraníc s Maďarskom (20 km), Ukrajinou (80 km) a Poľskom (90 km).
Je rozdelené ako samostatný právny subjekt na 22 mestských častí podľa
samosprávneho členenia. Vo svojich administratívnych hraniciach má mesto rozlohu 244
km2, žije v ňom 242 tis. obyvateľov a hustota obyvateľov dosahuje 992 osôb/km2. Je
sídlom Košického kraja a jeho územie je rozdelené do 4 okresov. Mesto leží v
Košickej kotline v širokom údolí rieky Hornád, ohraničené na západe výbežkami
pohoria Slovenské rudohorie. Centrum mesta sa nachádza v nadmorskej výške 208 metrov.
Podnebie v Košiciach je mierne teplé s priemernými teplotami 19° C v júli a - 3° C v
januári.
Mesto Košice sa vyvinulo na geograficky i strategicky najdôležitejšom bode
Košickej kotliny. O priaznivých podmienkach pre život v tejto oblasti svedčí
skutočnosť, že pri obci Seňa sa našiel jeden z najstarších dokladov o živote
človeka nielen na Slovensku, ale aj na území bývalého Československa. Bohaté
archeologické lokality z pozdnejších (obcí najmä Barca) sú dokladom nepretržitého
obývania Košickej kotliny, a teda aj miesta, na ktorom sa vyvíjali dnešné Košice.
Popri rieke Tise viedla dôležitá cesta z Balkánu, ktorá pokračovala popri Hornáde a
cez Karpáty k Baltu. Pre prosperitu trhovej osady mala význam aj odbočka cesty údolím
Čermeľského potoka na Spiš.
Na predmestiach bývala mestská chudoba,
poľnohospodári a remeselníci, ktorých dielne ohrozovali bezpečnosť, čistotu alebo
vzhľad mesta (tehliari, bednári, garbiari a pod.). Bývať na predmestí opevneného
mesta bolo veľmi riskantné. Drevené domy neraz spálil útočník, alebo ich zrovnalo
so zemou brániace sa mesto, aby neposkytovali kryt obliehateľom. Panovníci odmieňali
Košice za ich podporu novými a novými privilégiami. Ľudovít I. povýšil Košice
roku 1347 na druhé miesto v hierarchii uhorských kráľových miest za sídelným
Budínom. Formálnym zvýraznením toho bolo vydanie erbovej listiny mestu v roku 1369,
ktorá predstavuje najstarší mestský armáles v Európe. Aj výzor erbu zvýrazňoval
výsadné postavenie Košíc. Jeho základ tvorili štyri červené a štyri biele pruhy z
kráľovského erbu a tri anjouovské ľalie.
Veľké
zisky do pokladníc Košičanov do 14.storočia prinášal obchod s vínom. Ľudovít
Veľký privilégiom z roku 1347 napr. nariadil, že v Košiciach sa smie do sv. Ducha
predávať ich domáce, košické víno. Najproduktívnejšie vinice vlastnilo mesto i
jednotliví obyvatelia Košíc v tokajskej oblasti. Holič, Poľsko a Litva patrili medzi
najvďačnejšie odbytištia vína z Košíc. Košickí podnikatelia sa už od polovice
14.storočia venovali aj banskej ťažbe a hutníctvu, najme v okolí Rožňavy,
Smolníka, Gelnice a Jasova. Názvy obcí, ako Košické Hámre svedčia o spracovaní
ocele v réžii mesta. Košický cech výrobcov barchetu získal roku 1411 celouhorský
monopol na výrobu barchetu. Poľnohospodárske produkty pre mesto dorábali okolité
poddané dediny, ktoré získali Košice postupne darom od panovníkov, kupcov, ale často
aj zálohou.
Dňa 13. apríla 1556 zachvátil Košice obrovský požiar. Popolom ľahli kostoly a
kláštory, radnica, mestské brány a bašty, drevené časti vnútorného opevnenia,
vonkajšie palisády, obranné zariadenia, ako aj celé ulice v južnej a západnej časti
mesta. Mesto Košice i jeho obyvatelia vychádzali postupne na mizinu, a tak mestská rada
bola nútená poprosiť panovníka o oslobodenie od daní a poplatkov na 8 rokov. Obnoviť
poškodené opevnenia mesta bolo možné len za výdatnej pomoci Prešova, Levoče,
Bardejova a Šarišskej stolice.
Opevnené Košice si vybrala za útočište bohatá šľachta,
kupci i cirkevná hierarchia z celého Potisia, ktorá si tu začala vydobýjať právo na
úkor domáceho obyvateľstva. Vyhladované soldatesky prepadávali transporty
obchodníkov a porušovali výsady mesta. Vo všeobecnom chaose, ktorý nastal na prelome
16. a 17. storočia Hornom Uhorsku, nebolo možné nájsť miesta odvolania a
spravodlivosti. Protihabsburské stavovské postavenie situáciu v Košiciach a ich okolí
ešte zhoršilo. Vojská Štefana Bocskaya, Gabriela Bethlena i Juraja Rákócziho
bezohľadne vykorisťovali mesto, ochromili obchod a nivočili hospodárstvo na
predmestiach i na okolitých poddaných dedinkách.
Najvýraznejším prameňom pre poznanie úpadku
mesta, najmä na poli hospodárskom, sú zachované daňové súpisy. Prezrádzajú,
koľko domov bolo zničených, opustených, alebo pre zbedačenie majiteľov v dezolátnom
stave. V súpise z roku 1686 sú uvádzaní na košických predmestiach len šiesti
zdaniteľní majitelia domov. Ďalší ničivý požiar zažili Košice aj v 17.storočí.
Dňa 22.augusta 1674 vypukol v Mäsiarskej ulici oheň, ktorý v priebehu štyroch hodín
zničil 250 domov. Jeho účinky boli tým katastrofálnejšie, že oheň zachvátil
strechu skladu pušného prachu, kde bolo uskladnených 150 ton pušného prachu a iného
streliva. Výbuchom skladu bol zničený sklad potravín v dominikánskom kostole, kde
bolo tisíc meríc obilia a veľké zásoby iných potravín.
Hospodárska úroveň mesta
zabezpečovala priaznivé podmienky aj pre rozvoj kultúrneho života a umení všetkých
druhov. Už samotná okolnosť, že v Košiciach bola vybudovaná jedna z
najvzácnejších gotických stavieb - Dóm sv. Alžbety, vybavený kedysi umelecky
rovnako hodnotným interiérom, svedčí nielen o bohatstve Košičanov, ale aj o vysokej
úrovni ich estetického vkusu. Základom všetkého kultúrneho života bolo samozrejme
vyspelé školstvo. Prvá škola existovala pri dominikánskom kláštore už koncom
13.storočia. Vybavená bola vzácnou knižnicou, ktorej časť je uložená dodnes na
miestnom pracovisku Matice Slovenskej v Jasove a má 4850 knižných jednotiek. Táto
škola tu pôsobila až do roku 1556, keď kláštor vyhorel a pre nedostatok finančných
prostriedkov na jeho obnovu ho dominikáni opustili. Prvú mestskú školu spomínajú
pramene až po roku 1394. Mestská škola pripravovala dorast najmä pre prekvitajúci
obchod.