Prečo však ten úvod? Pretože práve Wiley je v súčasnosti korunným princom tohto špecifického britského zvuku. Tvorca eskibeatu, krstný otec Roll Deep Crew a jeden z „stvoriteľov“ Dizzee Rascala. Práve o ich nevraživosti pripomínajúcej „vojnu“ Blur vs. Oasis sa v britskej tlači popísalo mnoho strán. Podobne ako tieto rockové kapely totiž svoje nové albumy vydali naraz.

Kým sa ale Dizzee na svojom Maths and English z kazajky menom grime úspešne vyvliekol a jeho hudba je skôr industriálnou paranojou súčasného mesta, „Eskiboy“ Wiley ostáva štýlu výraznejšie verný. Následkom však je, že samotný album je trochu nudný. Pretože mu chýba invencia, ktorá klasickému grime trochu dochádza.

Kým u Dizzeeho je totiž ľúbivosť väčšinou podriadená experimentu, u Wileyho to je ľúbivosť podriadená klubovým stereotypom. A tak, čuduj sa svete, kde sa na smetisko ďobú dva kohúty, vyhráva Roll Deep s ich novou „doskou“ Rules And Regulations.

To neznamená, že album Playtime Is Over je zlý. Je nadpriemerný, lenže od človeka, ktorý už raz dokázal definovať nový zvuk hiphopu príbuznej scény, sa predsa len čakalo čosi viac. Na albume sú skladby, ktoré fungujú lepšie (Bow E3, Gangsters, Eski Boy či Baby Girl), no i také, ktoré vyslovene nefungujú (Flyboy, No Qualms, Come Lay With Me).

Iste, môžeme sa baviť o variabilite, o úprimnosti albumu (i keď sa priznám, že mnohým narážkam nerozumiem, a to sa túto britskú scénu snažím poctivo sledovať), o kauze okolo skladby Letter To Dizzee, lenže narovinu, koľko ľudí u nás rozumie anglicky tak dobre, aby dokázali sledovať spitting?

Môžeme vravieť o tom, že tento album je do veľkej miery „one man show“, keďže Wiley si väčšinu skladieb aj sám odprodukoval. Ale stále sa nemôžeme zbaviť pocitu, že mu čosi zásadné chýba. Akoby chcel prekročiť hranice, no bojí sa urobiť ten najdôležitejší prvý krok. Čo je práve v prípade Wileyho vcelku paradox.

Myslím si, že do klubu, ak budú v sete správne namixované, budú skladby z Playtime Is Over vhodné. Tak isto, ako sú v klube fajn Kode 9 či Loefah, no doma by som s ich na rozdiel od Skreama nepustil. Preto, nový Dizzee by ma v klube nebavil, no doma ma baví. A doma ma zase nebaví Wiley. Pomalé skladby sú príliš sladké, rýchle zase akoby nedovarené.

Pravdupovediac, pred dvoma rokmi by ma Playtime Is Over položil na kolená. Lenže dnes sme už trochu inde. Nostalgia je krásna vec, no nie vždy na ňu máte chuť. Preto: Playtime Is Over je dobrý album, bohužiaľ však, iba dobrý. Už len kvôli tým pár skladbám trochu škoda.

Produkty labelu Ninja tune a Big Dada na Slovensku distribuuje spoločnosť Wegart

Tracklist k CD Playtime Is Over (Big Dada / Ninja Tune – 2007)

1. 50/50
2. Bow E3
3. Slippin´
4. Flyboy
5. Baby Girl
6. Gangsters
7. Stars
8. Letter 2 Dizzee
9. My Mistakes
10. No Qualms
11. Johnny Was a Bad Boy
12. Nothing About Me
13. Come Lay With Me
14. Getalong Gang
15. Eski-Boy
16. Playtime´s Over

Podobne je na tom aj Ben Chijioke alias TY. Jeho rodičia rovnako ako mnoho iných prišli do veľkej Británie z Nigérie, malý Ben sa však narodil už v Londýne. Dostalo sa mu striktnej tradičnej výchovy, takže k svojej obľúbenej hudbe sa dostal len takpovediac rodičom za chrbtom. Oficiálne materiály ďalej tvrdia, že chvíľu sa pohyboval i na recitačnej poetickej scéne, pracoval s deťmi ale aj s De La Soul, Arrested Developement, Damonom Albarnom, Talibom Kwelim či Scratch Perverts. Pritom Closer je iba tretím albumom tohto workoholika.

Po nosičoch Awkward a Upwards vás tento raz čaká typické britské, ležérne frázovanie, ktoré sa otvorene pohráva s ich garážovou scénou, beaty sú však cítiť skôr klasickejším prístupom, ktorý trochu pripomína staršiu Wichovu tvorbu. Pritom sa ale nevyhýba ani synťákom a moderným (trendovým?) zvukom. Na rozdiel od mnohých iných ale má jeho hudba hlavu a pätu. Myšlienke je podriadená forma.

Ben nie je otrokom hudby, tobôž slov. Ak čakáte odľahčené párty frázovanie a páčivé, tanečné skladby, siahnite inde. V jeho textoch totiž nemáte problém naraziť na zmienky o vojne, politike či kritiku spoločnosti. Každý nemá na podobné veci náladu, mňa však baví, že jeho skladby čosi hovoria. Nie sú ďalším z rodiny „hlavne nech to rozpráva, je jedno, čo“. Nie ako niektorí slovenskí rapperi, čo sú v podstate lokálni stredoeurópski hip-hopoví hrdinovia, ktorých „fejm“ končí na hraničnom prechode Petržalka – Berg a ktorí azda z nedostatku tvorivej invencie vyrábajú problémy tam, kde vlastne žiadne nie sú – navyše, namiesto toho, aby sa triafali do terča, ktorý im tak náramne vadí, celou silou nachádzajú náhradný cieľ v rodine. Ale na druhej strane, taký Freud by mal z nich radosť.

„Everybody wants to be the best in the world / I just really wanna have sex with my girl / maybe have a baby…“

TY-mu nechýba nadhľad, neberie seba ani ostatných tak úplne vážne a keď blízku budúcnosť porovnáva s Equilibriom či keď sa v metaforách opiera o fenomény ako napríklad Da Vinciho kód, iba uznanlivo pokývate hlavou. A k tomu už spomínaní De La Soul, Speech z Arrested Developement, Maceo, Bahamadia či Eska. Tipujem, že aspoň prvé dve mená vám čosi hovoria.

Takže ak chcete príjemný a zmysluplný hip-hop, ktorý koketuje s jazzom a funky, a pri ktorom na vás nebudú ostatní „seriózni“ hudobníci pozerať ako na debilov, siahnite práve po albume Closer. Lepšie odporúčanie vám dať neviem. Obísť ho bez povšimnutia by totiž bola škoda. Ak máte radi The Roots alebo Kanye Westa, viete kam siahnuť nabudúce.

Album na recenziu poskytol Wegart

Tracklist k albumu Closer (Big Dada – 2006)

1. Don´t Watch That
2. Everybody
3. This Here Music
4. The Idea
5. What You Want (Taylormade)
6. Closer
7. OH!
8. Aim For Your Goals
9. Sweating For Your Salary
10. Sophisticated And Coarse
11. L.O.V.E. (No Matter What)
12. Hustle (That´s Why We)

Ale pekne poporiadku, za týmto albumom stojí dvojica Naeem Juwan (aka MC Spank Rock) a producent Alex Epton. Patrí k nim ešte duo dídžejov Chris Devlin a Ronnie Darko. Rozprávku o americkom sne a ceste z garáží a periférie až do klubov, na európske turné (všetko pod hlavičkou sublabelu Ninja Tune) si tento raz ušetríme. Môžete si ju prečítať kdesi na webe vydavateľstva.

Oveľa viac nás ale trápi výsledný produkt. Treba uznať, že tento album je z veľkej miery o produkcii. Tá je naozaj zaujímavá. Ak potrebujete nejaké prirovnania, hudobne sa Yoyoyoyoyo pohybuje kdesi medzi Dizzee Rascalom, Vadimovým One Self a Diplom. Okorenené štipkou Roniho Sizea a Dynamite MC. Neklasicky uložené bicie, časté distorzie, synťáky, breaky, lo-fi zvuky a efekty alebo break beatový „feeling“. A predovšetkým dominantná basa a sub basa. Ak nemáte aspoň priemerné „počúvatká“, prídete o väčšinu zážitku. Vaša škoda.

Občas prekvapí použitie perkusií (jemný odkaz na sambu) ako v skladbách Rick Rubin či Touch Me. Veľmi príjemnú skladbu Sweet Talk, ktorá ma dokonca aj nejaký ten náznak melódie, som dokonca zazrel na MTV. S grime nábehom začína Chilly Will, aby sa postupne premenila na akúsi breakstepovú tanečnú „záležitosť“. Podotýkam: páčivú. Klasický „pure“ grime je napríklad skladba Competition. Album uzatvára melancholický track Screwville, USA so spomaleným vokálom, ktorý kolísa kdesi medzi gýčovou, sladkou baladou a nepríjemne temnou, večernou ulicou.

Ak ale produkciu môžeme iba pochváliť, so samotným rapom je to problematickejšie. Ten síce je technicky korektný, ale že by bol práve zaujímavý, to sa teda naozaj nedá povedať. Chýba mu akýsi náboj, čosi, čo je práve pre túto „nevlastnú sestru“ hip-hopu dôležité. To, prečo sú napríklad také zaujímavé nové albumy od Swaya (This Is My Demo) a Mike Skinnera (The Streets – The Hardest Way To Make An Easy Living). A tie, rovnako ako Spank Rockova doska, oslovujú približne tých istých fanúšikov špecifickej uk garage.

Nech sa snažím vymyslieť akúkoľvek lepšiu definíciu tohto albumu, najlepšie ho asi vystihujú slová priamo od vydavateľa. Táto doska je naozaj o pohľadoch: ako si Američan upravil Európanovu (špeciálne britskú) predstavu o americkom hip-hope. Alebo ešte inak, tento debut je americkou predstavou britského garážového zvuku. Občas zaujímavejšou inokedy menej – stále to však je nadpriemerný nosič. Len musíte mať práve takýto pohľad na „hip-hop“ (ak sa to vôbec hip-hopom ešte dá nazvať) radi.

Album na recenziu poskytol Wegart

Tracklist k albumu Yoyoyoyoyo (Big Dada – 2006)

1. Backyard Betty
2. What It Look Like
3. IMC
4. Rick Rubin
5. Touch Me
6. Bump
7. Sweet Talk
8. Chilly Will
9. Far Left
10. Coke n Wet
11. Competition
12. Screwville, USA

Moja strohá promo kópia mi jedine prezradila názvy 12 trackov. Na oficiálnych stránkach som sa dozvedel, že tu spolupracujú ľudia ako Jammer, Lotek, Colossus, Easy Access Orchestra, Ricky Ranking … Album otvára jedna z najsilnejších vecí „No Love“, ktorá sa objavila už na CDS „Too Cold“ v minulom roku. Za ňou ide pecka „Seat Yourself“, známa z „Awfully De/ep“, na ktorý sa prednedávnom objavila recenzia aj na tomto webe.

Do tretice ide song „Double Drat“, ktorý sa mal pôvodne dať zohnať iba cez web Roots Manuvu , no nakoniec sa rozhodli ho zaradiť aj na tento výber. Či je to podraz na fanúšika, alebo práve opak, nechám na vás, ale myslím, že tá jedna libra nikoho nezabije.

Pecky ako „Nobody’s Dancing“, „Things We Do“ „Check It (Remix) nevybočujú z Rodneyho štandardu, ba priam prevyšujú. Pre zvedavých a nerozhodných by som odporúčal navštíviť domovskú stránku Roots Manuvu, kde si môžete zadarmo pustiť „Get U High“ , čo patrí medzi špičku tohto výberu.

Pecka „Colossal Insight (Jammer Remix and Revox) sa už objavila na rovnomennom singli minulý rok. „Mean Street“ má zaujímavý zvuk, ktorý po dlhšom počúvaní môže jebať nervy, inak je fajn. „This World Is Mine (Plan B Studio Version)“ sme mohli počuť ako demo verziu na limitovanej 2CD edícii „Awfully Deep“, kde sa táto vec schovávala ako hidden track na konci bonus cd. Každý track má dušu, či už je to aj „Pep My Game“ alebo „Grown Man“, a to je hlavné.

Na jednom zahraničnom webe som čítal, že to je vlastne „Awfully Deep“ ale z alternatívneho vesmíru. Je to pravda. Roots Manuva dáva šancu na 45 minutový zaujimavý výlet jeho vesmírom, či sa necháte zviesť alebo nie, je už vaša voľba. Je to album, ktorý by som asi neodporučil niekomu na zoznámenie sa s Manuvovou tvorbou, skôr by som ho odkázal na „originál“ „Awfully Deep“, ale na druhej strane pre fanúšikov je to takmer povinnosť, pretože sa tu nachádza pár trackov, ktoré nikde inde neboli a stoja za viacnásobne vypočutie, poprípade na doplnenie kompletnej zbierky. Album roku 2006 z toho určite nebude, ale väčšina umelcov by bola rada, kebyže aspoň raz za kariéru vydá album takejto kvality.

Tracklist k albumu Alternately Deep (Big dada 2006)

1. No Love
2. Seat Yourself (Miami Mix)
3. Double Drat
4. Nobody’s Dancing
5. Things We Do
6. Check It
7. Get U High
8. Colossal Insight (Jammer Mix)
9. Mean Street
10. Pep My Game
11. This World Is Mine
12. Grown Man

Text: Pavol Hnedák

Nájdeme na ňom novú skladbu Seat Yourself a titulnú Awfully Deep. Na Seat Yourself hosťuje Ricky Ranking, výrazné distorzné synťáky, neklasicky posekaný beat, Manuvov flegmatický rap. Nasleduje vynovená Awfully Deep – verzia Lambeth Blues. Melancholický klavír ako kontrapunkt k elektronike a Rodney akoby sa spovedal. Silný text v kombinácii s prejavom – až mrazí. Metronomy remix, príklon k akustike a minimalizmu, intímnejšia atmosféra, 80te roky a jedno a dvojtónové analógy. Pochúťka. Diplov remix Seat Yourself zachádza do pre neho klasického zvukového extrémizmu, tento raz však rešpektuje Manuvovu rytmiku prejavu. Takto znie moderná urbánna hudba. EP navyše uzatvára originálna verzia Awfully Deep.

Tracklist k singlu Awfully De/ep (Banana Clan / Big Dada 2005)

1. Seat Yourself (Original)
2. Awfully Deep (Lambeth Blues)
3. Awfully Deep (Lambeth Blues Metronomy Remix)
4. Seat Yourself (Diplo Remix)
5. Awfully Deep (Album Edit) Awfully Deep Original Album Version

Busdriver vyrastal v Los Angeles, a tak sa ako mnohí nevyhol vplyvom, ktoré úzko súviseli s hip-hopom. Nakoniec z chlapčaťa vyrástol Raper. Ale… Niekedy sám pochybujem, či prejav, s akým na naše bubienky útočí táto osoba, ešte môžeme nazvať rapom.

Oficiálne hlasy škatuľkujú tento album ako „indie rap“. Naoko nespojiteľné slovné spojenie. Neviem, novinárska krabička indie rap, do ktorej sa snažia napchať tento album, je zvláštna. Čo ale v každom prípade viem – tento človek má v ústach dynamit. Dikcia a rýchlosť, s akou rapuje, sa tak často nepočuje. Napriek tomu, že Busdriver ide ako francúzsky rýchlovlak TGV, rozumieť je mu všetko. A verte mi, i po stránke textov je čo počúvať.

Album „trpí“ obrovskou dávkou humoru a vtipu, mnohokrát sa zasmejete, niekedy neveriacky pokrútite hlavou, no zaručujem vám, že ak budete sledovať tie texty – pobavíte sa. Ale pozor, za hladkým povrchom zábavy sa ukrývajú naozaj silné myšlienky. Treba trochu počúvať a (možno) rozmýšľať. „I am the first black astronaut, to walk the bare moon, from my airbaloon“ v skladbe Unemployed Black Astronaut napríklad.

Na druhej strane, tento album je rozhodne dosť bláznivý. V mnohých skladbách sú použité zvuky, ktoré navodzujú atmosféru kolotočov, cirkusu, ranného detstva a takmer zabudnutých rozprávok alebo fantastických príbehov (Lewis Carroll a jeho Alenka v krajine zázrakov), iné sa pohrávajú s prvkami country a folku. Niekedy prekvapia tvrdšie gitary (indie je odnož rocku) a výrazné basy.

Z albumu jednoducho cítiť, že Busdriver sa pri jeho nahrávaní bavil. Možno viac, než väčšina jeho poslucháčov. V tomto mi Fear Of A Black Tangent pripomína Maxa Tundru. Kto videl, čo tento blázon predvádzal na tohtoročnom Wilsonicu, vie, o čom tu hovorím. Ostatným – nezabudnuteľný zážitok s performátorom, ktorý sa hudbou predovšetkým zabával. A prenášal to i na svojich poslucháčov. Podobne ako Busdriver.

Spôsob, akým Busdriver rapuje, je skôr charakteristický pre Veľkú Britániu, silne cítiť ten klasický „ninja“ sound, preto sa mi najskôr nechcelo veriť, že tento týpek je Američan. Ale naozaj je. Vo svojom prejave strieda polohy pomalých melancholických výpovedí (Lefty’s Lament), dizzie-rascalovský vtip a spomínané vysokokadenčné šialenstvo. V každom prípade sa nebudete nudiť. V okamihu, keď začína nejaká skladba upadať do klasickej monotónnosti, môžete okamžite čakať nejakú zmenu. Niekedy nosnej melódie, inokedy bicích alebo rapového prejavu.

Hudobne sa album Fear Of A Black Tangent pohupuje od UK urban soundu, cez rôzne etno vplyvy, orchestrálne sláky a dychové nástroje, až po bounce a rock. Tieto výpožičky ale ani náhodou nenarúšajú jeho celkovú koncepciu.

Ak chcete jeden fakt netradičný a zaujímavý album, smelo môžete siahnuť po novom Busdriverovom počine. Na rozdiel od Cosmic Cleavage vás ani náhodou nebude nudiť. Len musíte očakávať trochu neobvyklý zážitok. Ktorý si ani náhodou netrúfam zaškatuľkovať ako hip-hop (prípadne rap). O tomto albume by sa dalo popísať ešte veľa strán, o protestsongu Sphinx’s Coonery, o analógovej Low Flying Winged Books, ale miesto som už tak nejako vyčerpal. A bolo by i tak zbytočné. Pretože toto CD je pre mňa fakt jednoznačná voľba. Mám totiž slabosť na podobné veci. Ale chápem, že sa asi každému páčiť nebude.

A mimochodom, Busdriver si na vás prichystal ešte tri výborné bonusové remixy skladieb. Ale nechajte sa prekvapiť.

Produkty labelu Ninja tune a Big Dada na Slovensku distribuuje spoločnosť Wegart

Tracklist k albumu Busdriver – Fear Of A Black Tangent (Big Dada / Ninja Tune – 2005)

1. Yawning Zetigeist intro (freestyle)
2. Reheated Pop
3. Unemployed Black Astronaut
4. Happiness (‘s unit of Measurement)
5. Avantcore
6. Wormholes
7. Map Your Psyche
8. Cool Band Buzz
9. Note Boom

Všetky tie desiatky kladných kritík vo mne vyvolali obrovskú zvedavosť a očakávanie, v čom je vlastne tento, už tretí, album Roots Manuvy taký úžasný? Odpoveď som hádam dodnes nenašiel, naozaj neviem, čím to je, ale poviem to na rovinu, vo svojom živote som počul iba málo (ak vôbec) lepších albumov. Načo chodiť okolo horúcej kaše…

Ak nie ste hluchí a zaujíma vás predovšetkým kvalitná hudba, produkčná zrelosť a cit pre atmosféru (a dávno vás nezaujímajú všetky tie „akože“ škatuľky, že toto je „čistý“ hip-hop a toto už nie), nie je o čom. Album Awfully Deep je proste povinnosťou. Totiž, Rodney Smith v ňom prekročil všetky hranice hip-hopu a pohybuje sa niekde vo vodách všemožných odnoží polámaného beatu. Chvíľu to znie ako dancehall, reggae, calypso, inokedy ako trip-hop, 2step, alebo breakbeat. To ani nehovorím o jasnom ovplyvnení karibskou hudbou a súčasnou syntetizátorovou elektronikou. Preto sa môže stať, že mnohí „striktní“ fanúšikovia hip-hopu vo svojej (zabednenej?) žánrovej čistote budú týmto počinom sklamaní. Budú ním pohŕdať. Naopak, ľudia otvorení novým nápadom (a mal som možnosť presvedčiť sa, že mnoho fanúšikov tohto albumu by si klasický hip-hop nikdy nepustili) možno pochopia, o čom tu vlastne píšem.

Koniec koncov, Roots Manuva nie je len tak hocikto, už za svoju prvotinu Brand New Second Hand získal v roku 1999 cenu MOBO (britská hudobná cena zameraná na „čiernu“ hudbu) a jeho ďalší album Run Come Save Me bol nominovaný na Mercury Music Award. Týmto si vytvoril na Ostrovoch (a nielen tam) celkom slušnú reputáciu a vybudoval si imidž dravého a najmä dopredu hľadiaceho hudobného producenta (a samozrejme MCho).

Ale naspäť k samotnému albumu, nech sa snažím ako viem, jednoducho na ňom nenachádzam slabé miesto. A čím ho počúvam viac, tým sa mi viac páči. Nechcem tu vymenovávať všetky jeho absolutóriá, no jedno si neodpustím, takúto prácu s efektmi a FXkami som asi ešte nepočul. Skladby sú priam prešpikované všelijakými zvukovými „blbostičkami“, niekedy sú to congá v pozadí, inokedy rôzne ruchy a (nemôžem si pomôcť) prekrásne vokály (a chorály). No nikdy sa nestane, že by skladba bola preplnená, vždy je ustrážená presne tá tenučká hranica, kedy „efekty“ skladbu ozvláštňujú, no neznižujú jej kvalitu. Ale skladby ako Colossal Insight a Too Cold si treba proste vypočuť, pretože slová niekedy pri opise nestačia.

Po lyrickej stránke sa stretneme (ako inak) s naozaj inteligentnými textami, Roots nemá problém otvoriť si „ústa“ na pseudopózovanie „scény“, inokedy si vezme na pretras sociálne témy, no stretneme sa aj s duchovne ladenými výpoveďami. (mimochodom, podobne ako Wyclef Jean, je synom kazateľa). Napriek tomu, že album vlastne asi nebol myslený príliš pozitívne, vždy, keď si ho znova pustím, vyvolá mi na tvári úsmev a zlepší náladu. Jednoducho na chvíľu skrášli deň. Práve tú atmosféru, ktorá sa celým Awfully Deep tiahne, tú schopnosť vyvolávať rôzne emócie, považujem za najväčšie pozitívum tohto albumu. Ak vami nepohne napríklad skladba The Falling, tak neviem. Pravdepodobne ste mŕtvi…

Tesne pred vydaním Awfully Deep uzrel svetlo sveta aj singel Colossal Insight, ktorý obsahuje okrem „rádiovej“ verzie titulnej skladby niekoľko remixov. O jeden sa postarali napríklad aj „vychytení“ fínski producenti Röyskopp. Remixy sa nesú v pokojnom duchu, sú dostatočne rôznorodé, vždy nanovo zaujímavé, za vypočutie jednoznačne stoja, no latka nastavená originálnou verziu je naozaj vysoko a neviem, či ju niektorý z remixov vôbec prekonáva.

Ako som už povedal, málokedy sa nechávam ovplyvniť názorom niekoho iného, no tentokrát musím súhlasiť so všetkým, čo sa už o novom počine Roots Manuvy povravelo, tento album je pre každého, kto to myslí s kvalitou vážne, povinnosť. Myslím si, že každý si na ňom dokáže nájsť to svoje, no tak či onak, tento album je taký vynikajúci práve ako kompaktný celok. Pre mňa osobne určite. Roots Manuva jednoducho dokázal, že on a Streets kraľujú. Osobne si Awfully Deep kladiem na čestné miesto na poličke hneď vedľa The Score od Fugees. A to je už čo povedať.

Alebo ešte jeden citát na záver, s ktorým do bodky súhlasím:

„Play the cd. Because it’ll catch you and make you laugh and make you dance and make you revel in that voice as it slips off the back of the beat… And that, ladies and gentlemen, when you give it a moment, when you feel the music travelling up your spine, your hair standing on end, that ladies and gentlemen, is really deep.“

Tracklist k albumu Awfully Deep (Big Dada Rec. – 2005)

1. Mind 2 Motion
2. Awfully Deep
3. Cause 4 Pause
4. Colossal Insight
5. Too Cold
6. A Haunting
7. Rebel Heart
8. Chin High
9. Babylon Medicine
10. Pause 4 Cause
11. Move Ya Loin feat. Lotek
12. Thinking
13. The Falling
14. Toothbrush

Toľko úvodná predstavovačka. Infinite Livez je jednoducho chlapík s obrovskou dávkou tvorivej fantázie, ktorú len tak čosi nevyčerpá. Na druhej strane sa to ale premieta aj do jeho hudby. Jeho trochu svojského poňatia hip-hopu. Je pravda, že hip-hop z Ostrovov je takpovediac zvláštny. Iné frázovanie, než na aké sme zvyknutí z amerických hitparád, záľuba v elektronike, v synťákoch a hutných basách. Britský hip-hop sa často potáca na tenkej hrane medzi klasickým „čistým“ rapom, breakbeatom a drum&bassom. Čo niekomu môže chutiť, inému naopak nie. Ja sa priznám, že osobne mám rád všelijaké experimentálne nahrávky, ktoré posúvajú hranice tohto miestami stagnujúceho žánru (a áno, nechutí mi ten akože „nu school“, ktorý sa vyznačuje minimalizmom v podkladoch). Tak či onak, Bush Meat nie je albumom pre každého. Niežeby bol nejako výrazne náročný, to nie, ale určite nečakajte prvoplánový kalkul. Toho sa nedočkáte.

Na albume Bush Meat si užijete všeličo. Infinite Livez nemá totiž problém vystreliť si sám zo seba, z britskej „scény“ (skladba UKKrap), zo svetového terorizmu, zo spoločnosti. Niektoré jeho skladby sú čistá fikcia, inšpirované práve komixovým „videním“ reality, napríklad The Adventures Of Lactating Man o tom, ako pokryť celé Spojené Kráľovstvo mliekom.

Čo mňa ale trochu na albume ruší, sú časté breaky v skladbách (čiže sú skôr určené na domáce počúvanie, neviem si dosť dobre predstaviť, ktorý DJ by čosi takéto zahral v klube), časté skity a podobne. Po technickej stránke nie je čo vytknúť. Pekný zvuk, všetko dokopy pracuje, proste pohodička. Nič neruší, a to je podstatné. Zvukový fetišizmus je totiž jedna vec a druhá je fakt, že priemerný poslucháč aj tak nerozpozná, či sa kopák stráca vo frekvencii basy. A určite nebude riešiť umiestnenie hajtky v priestore.

Ak by som mal napísať nejaké zhrnutie, sám za seba tento album fakt odporúčam. No som si vedomý, že toto asi nebude káva pre každého. Preto je hádam lepšie si niekde na internete vypočuť ukážky a podľa nich sa rozhodnúť. Nie každému sa totiž pri vnímaní tónov z reproduktorov chce aj rozmýšľať. Ak chcete hudbu, na ktorú by ste mohli ihneď tancovať, ktorá by vám urobila dobré meno medzi všetkými tými drsnými sídliskovými „akožerapermi“, potom Bush Meat naozaj nie. Ak ale chcete inteligentný (plný irónie a sarkazmu), vyspelý a hudobne vyzretý „hip-hop“, môžem tento album iba odporučiť. Ale riskujete, že náhodní hostia vo vašej domácnosti budú pri ňom nechápavo krútiť hlavou.

A to je možno známkou kvality.

Produkty labelu Ninja tune a Big Dada na Slovensku distribuuje spoločnosť Wegart

Tracklist k albumu Bush Meat (BigDada / Ninja Tune – 2004)

1. They R Comin feat. Barry Convex
2. Worcestershire Sauce
3. The Forest Spirit Sings The Bush Meat Song
4. The Adventures Of the Lactating Man
5. Claati Bros feat. Sir Ster
6. White Wee Wee
7. Brown Nosh feat. Bouncement Queen
8. Drilla Ape feat. Barry Convex
9. Routine Stop & Search
10. Coco Pilots feat. Defisis
11. Cock ‘n’ Roll
12. Suckkrill feat. Miho
13. UKKrap
14. Tek Fi Joke feat. Shadowless
15. Spade Invaders feat. Alpha Prhyme
16. Pononee Girl
17. Propa Ill feat. Gandhi Warhol
18. Last Night
19. Nutta’s Chance

Zaškatuľkovať album Florida možno iba veľmi ťažko. Napriek oficiálnym informáciám by som bol dokonca opatrný označovať ho za hip-hopový. Ak by sme ale silou mocou potrebovali nejaké priehradky, dalo by sa povedať, že Diplo sa pohybuje niekde medzi hip-hopom, jazzom, funky, breakbeatom, rockom a country. A inokedy ani to nie. Jedným slovom, experiment. Ktorý si z hip-hopu požičal základnú schému výstavby bicích. Prípadne ešte tak kompozíciu tracku.

Rozprávať o jednotlivých skladbách nemá veľmi zmysel. Diplov album je o atmosfére, o atmosfére celku. O tom, ako možno skombinovať naoko nelogické a náhodné zvuky. Toto CD je z veľkej časti o disharmóniách. Keby ste si vybrali jeden nástroj v skladbe a skúmali jeho linku, prišli by ste asi k tomu, že hrá falošne, že noty sú úplne “od veci”. To je pravda. Keď sa ale zameriate na skladbu ako celok, zrazu začne ta kakofónia rôznych ruchov a slučiek dávať zmysel. Z ničoho nič. Akoby šibnutím čarovného prútika.

Pravda je, že tento album je náročný. Na poslucháča, na jeho trpezlivosť. Ak chcete také tie jednoduché “párty” tracky, postavené na kombinácii troch tónov (pustite si niekedy hitparádu niektorej z našich televízií), budete sklamaní. A pravdepodobne aj nahnevaní. Čo má toto CD akože byť? Tancovať sa na to poriadne nedá, hrá to dve na tri, proste toto sa nedá počúvať. Neverte tomu! Na prvé vypočutie bude pre vás Florida asi španielskou dedinou. Tento album nestačí počuť raz, dvakrát, Treba sa k nemu vracať. Možno potom pochopíte jeho silu. Jeho kvalitu. A možno nie, pretože Diplova produkcia naozaj nie je pre každého. Nikdy nebude predávať milióny a Diplo sa asi nikdy nebude pretŕčať v pseudoreláciách typu TRL. Ale vraj “nikdy nohovor nikdy”. Kto vie, faktom ale je, že ak si vás už raz Diplo získa, nepustí.

Odpustíte mu aj drobné prešľapy týkajúce sa zvuku (niekedy prestrelí clipping pri kopáku alebo basse a z reprákov sa ozýva iba akýsi neidentifikovateľný chrapot). No pri Diplovi je možné, že ešte aj to chrapčanie je úmyselné. Kto vie? V každom prípade, ak chcete počuť niečo nové, niečo neobvyklé a ste otvorení neklasickým veciam, Diplovu Floridu môžem iba smelo odporúčať.

Produkty labelu Ninja tune a Big Dada na Slovensku distribuuje spoločnosť Wegart

Tracklist k albumu Florida (Big Dada / Ninja Tune – 2004)

1. Florida
2. Big Lost
3. Sarah
4. Into The Sun (feat. Martina Topley-Bird)
5. Way More
6. Money Power Respect
7. Diplo Rhythm (feat. Sandra Melody, Vbz Cartel & Pantera OS Danadinhos)
8. Works
9. Indian Thick Jawns (feat. P.E.A.C.E.)
10. Summer’s Gonna Hurt You
11. It’s All Part Of A Bigger Plan

Ak ste aspoň na niečo odopovedali kladne, singel Killer Apps od partičky, ktorá si hovorí Gamma je možno práve pre vás tým pravým.

Ale na rovinu, nie je to jednoduché počúvanie. Po prvom vypočutí budete pravdepodobne znechutený, po druhom sa vám to z ničoho nič začne páčiť a zrazu sa ani nenazdáte a skladby tejto anglickej partičky budete rotovať stále a stále dookola. Ako ja.

Zostavu (nazývať podobné formácie skupinami sa mi prieči – tento termín si radšej nechajme na všetky tie úžasné spevácke talenty typu N’sync a Blue) Gamma tvoria traja MCs, Blactitude (aka Ebu), ktorý po príchode z Birminghamu do Londýna (niekedy v strede deväťdesiatych rokov) stretáva Juice Aleem-a a Lord Redeem-a, načo slovo dalo slovo a Gamma, ako združenie troch odlišných prístupov k MCingu, uzrela svetlo sveta.

Fanúšikovia museli čakať dva dlhé roky od regulárneho albumu Permanament, no nakoniec sa predsa len dočkali (aj keď iba singel – no pochopiteľné, najmä keď sa bude distribuovať iba ako LP). Z prehrávača vychádzajú prvé tóny, nástup MCs, rozbieha sa skutočná škola rapu. Tak tomuto hovorím štýl a flow. Trikrát inak, a predsa vždy úplne korektne. Niet o čom. Na druhej strane, zaškatuľkovaným fanúšikom hip-hopu v jeho čistote (amerického akože undergroundu – teraz myslím tých modelov promenádujúcich sa v televízii) asi takéto skladby brať nebudú. Ale takí nech radšej ďalej pozerajú MTV a nerozprávajú o originalite.

Najmä skladba Killer Apps (zaujímavý názov), je niečo čo by som si v klube hocikedy vypočul. Možno aj v čisto “dnb” remixe. Oproti tomu Izwha (ešte zvláštnejší názov – nemám potuchy, čo by mal znamenať) je záležitosť skôr do domácej pohody. Neviem si predstaviť, ako by mohla fungovať na nejakej diskotéke (pardón, v drsnom hip-hopovom podniku). Nemá totiž taký ten “party groove”. A úprimne, Killer Apps sa mi páči viac. Ak hľadáte alternatívu k, v poslednom čase už trochu nudnému a opočúvanému, “čistému” hip-hopu, nebojíte sa sem tam nejakého experimentu, naoko nelogických zvukov, ktoré zase až také nelogické nie sú, môžete v pohode siahnuť po tomto počine od vydavateľstva Big Dada. Ale riskujete, že od toho okamihu sa vám bude zdať klasický hip-hop tak trochu prázdny.

Alebo slovami samotnej Gammy: “It’s all about identity really,” offers Lord Redeem. “Because hip hop has no rules. But it does have certain things that feel correct about it. One of them is you feel you’re speaking to someone and someone’s speaking to you from their soul.”

Produkty labelu Ninja tune a Big Dada na Slovensku distribuuje spoločnosť Wegart

Tracklist k 12″ singlu Killer Apps / Izwha ( Big Dada / Ninja Tune – 2004)

1. Killer Apps
2. Killer Apps (Instrumental)
3. Izwha
4. Izwha (instrumental)