Juraj Osmaslav Peťovský / Abstraktná fotografia
Autor sa snaží predstaviť umenie, do ktorého preniká objektívna fyzická skutočnosť ako prostriedok pre vytvorenie imaginatívnych priestorov na základe individuálneho „vlastného“ poznania sveta. Používa fotografické médium ako nástroj pre uchopenie skutočnosti svetlom a najnovšie digitálne technológie využíva pre ďalšie manipulácie s obrazom. Autorova filozofia zobrazovania je založená na uzatváraní abstraktných obrazov do jednotných harmonických tvarov pomocou zrkadlenia a množenia fragmentov nasnímanej skutočnosti. Inšpiráciu čerpá z okrajových častí nášho “reálneho” sveta mikrokozmos, makrokozmos a z vedeckého poznania človeka. Motívom jeho obrazov sa stávajú prírodné javy a predmety, ktoré zachytáva dvoma spôsobmi. Prvý spôsob je zachytenie okamihu v naaranžovanom priestore, a tak sa čas nedostáva vo väčšej miere do vzťahu so svetlom a predmetom. Pri druhom spôsobe čas zohráva významnú rolu vo vzťahu predmet a prienik svetla jeho hmotou. Pri jeho tvorbe sa obraz stáva vizuálnym tajomstvom plným tvarov, ktoré si každý prečíta podľa svojej fantázie.

AERO310 / maľba
Je graffiti writer z Nitry. Graffiti sa venuje 10 rokov, no pseudonym Aero310 používa od roku 2005. Venuje sa hlavne monumentálnym exteriérovým maľbám ( v graffiti jazyku: piece, mural ), ale aj maľbe na plátno, na ktorom nie vždy pracuje s celým menom, ale len prvým písmenom, ktoré je aj začiatočným v abecede. Týmto prístupom sa z graffiti v jeho tvorbe stáva symbol, ktorý spĺňa obsahovú stránku: písmo a formu transformuje do nekonečných podôb.

Ivan Greguš / maľba
Študoval úžitkovú maľbu a v roku 2011 zavŕšil štúdium na katedre Masmediálnej komunikácie a reklamy. K farbe v spreji začal inklinovať medzi 14.-15. rokom života a odvtedy sú graffiti a street art súčasťou jeho života. Zaujímavý a pre nezainteresovaných ľudí nepochopiteľný komunikačný kanál, vďaka ktorému sa inak pozerá na svet okolo. Pri práci používa najčastejšie techniku maľby sprejom, akrylovými farbami, koláž, šablóny a kombinácie týchto techník. Vo svojej tvorbe naráža na kontrastnosť chladných prvkov technických predmetov/objektov so živými časťami ľudského tela (oči, anatómia a pod.), čím sa v maľbe snaží prelínať neživé so živým a naopak, vyúsťujúce až do abstrakcie.

Tomáš Bulla / Komorné plastiky – sochy
K zhmotneniu predstáv si zvolil drevo. Možno pre jeho ľahkú dostupnosť, ale najmä pre široké možnosti tvarového spracovania . Drevo – tradičný materiál – pretvára do netradičných, zdanlivo nemožných tvarov ( čím sa snáď potvrdzuje známe :”Všetko je možné, stačí si to len predstaviť”). Pri tvorbe je prvotným motívom predstava – automatická, podvedomá, abstraktná. Konkrétnu myšlienku pridáva často až neskôr vo fáze tvorby. Pričom inšpiráciu vtedy nachádza v psychológii (v človeku), v duchovne i vo vesmíre. Sochám sa snaží vdýchnuť jednoduché, čisté „oku lahodiace“ línie. Hlavným cieľom tvorby je zhmotnenie vizuálnej predstavy autora a príjemné pôsobenie na človeka pomocou harmonických tvarov.

Miesto konania výstavy: DREVÁREŇ – Mestská taverna / Štefanikova trieda 54, 949 01 Nitra
Vernisáž: sobota, 11. februára 2012 o 18.00 hod.

Peter Sit (Nikon F70, Kodak T-MAX 400)

Je slušné, ak za veci platíte. Za rožky predsa zaplatíte u pekára či v hypermarkete, platíte za elektrinu, za benzín či zmrzlinu. Ja si kupujem knihy dokonca aj vtedy, ak by som ich mohol mať zadarmo. A ak tam nepracujem, rovnako platím za koncerty – a naozaj, niekedy aj za hudbu.

Platiť iným sa jednoducho patrí, pretože chcem, aby ostatní raz za moju prácu zaplatili mne. A je úplne fuk, že produkujem a predávam informácie. To však neznamená, že sa teraz všetci musíme zblázniť.

No presne to robí celý svet: najskôr FBI zavrie Megaupload nerešpektujúc ani práva normálnych právnych štátov, ani práva platiacich užívateľov, ktorí zdieľajú legálny obsah. A Európa (a zvyšok sveta v nejakej obdobe) polotajne pretláča legislatívu ako ACTA, ktorej v skutočnosti nik nerozumie, pretože ju nik poriadne nečítal.

Až to vyzerá, že web prežíva zásadný boj o svoju budúcu podobu. Internet kedysi vznikol ako slobodné médium. Môžeme sa hádať o morálke: ale faktom je, že slobodný prístup k informáciám vo svojich počiatkoch nadradil nad ochranu autorský práv. Malo to svoje dôsledky – a to jediné, čo vlastné zaráža, že k veľkej vojne (bitiek už bolo viacero) o hodnoty došlo vlastne až teraz. Problémom je, že symbolom oboch strán sa stali nepresvedčiví zástupcovia.

Nahrávacie monopoly a Hollywood by boli radi, keby sme im platili takmer úplne za všetko, najlepšie niekoľkokrát. Lenže každý, kto aspoň tuší, ako funguje ich biznis model, vie, že z pohľadu samotného umelca je to číre svinstvo. Na druhej strane sú hnutia, ktorých niektoré nápady nemajú ďaleko od utopického anarchizmu a komunizmu (aby bolo jasné, schopných hackerov si vážim, a v istom zmysle aj obdivujem).

No na ten spor sa dá pozerať aj inak ako cez takéto symboly. Jedna vec je chcieť, aby za prácu ľudia platili. Druhá naháňať decká, ktoré si stiahli mp3, šikanovať ich na hraniciach, prehliadať batožinu či elektronické zariadenia. Alebo zakazovať používať softvér, ktorý by raz mohol – a nemusel – slúžiť na obchádzanie autorský práv. Človek nemusí byť práve intelektuálny horolezec, aby dovidel na absurditu takéhoto prístupu: je to rovnaké, ako zakázať používanie nožov, pretože jedným z jeho použití môže byť aj vražda.

Absurdít je pritom viacero. Porušením zákonov by mohlo byť napríklad aj kopírovanie legálne nadobudnutých vecí pre osobnú potrebu. Alebo povinnosť oznámiť každé porušenie autorských práv – to aby sme pri kreativite väčšiny domácich reklamných agentúr po uliciach chodili so zavretými očami.

ACTA a podobné aktivity sú práve pre toto zlý nápad. A tento zlý nápad bol ešte horšie odkomunikovaný. Áno, myslím si, že za veci sa má platiť, ale primerane ich hodnote, a najmä pritom nerobiť z autorov handry a verejnosti hlupákov.

Práve primeranosť je kľúčová.

Tak treba aj trestať. Keď ako dieťa ukradnete v potravinách čokoládu, primerané je, keď na vás nakričia, zavolajú rodičov, dostanete zaracha alebo výchovnú facku (ehm…). Primerané nie je odseknúť ruku v zápästí. A toto sa práve snažia urobiť nahrávacie a filmové spoločnosti, a toto by mohlo byť aj výsledkom, keď raz budeme žiť v ACTA svete.

Lenže to by nás nahrávacie dinosaury, filmové štúdia, politici aj profesionálni byrokrati v Bruseli museli najskôr počúvať, neutajovať svoje rokovania, nevyhrážať sa FBI a žalobami – jednoducho by nás nemohli mať za ďalších „idiotov z internetov”.

V knižke nájdete mená: Admirál, Alice, Arial, Clock, Bassic 90, Biok, Bluer, Bones, Cke, Da Linka, Dzivana, Emilee, Enter, Garnart, Honet, Hush Hush, Kach, Kemo, Lena, Mandras, Mates, Mr. Day, Mr. Maroš, Mudrpudr, Osem, Pank, Pigment, Poch, Poet, Pyppo 314, Pure 728, Rado, Slaja, Trio, Vektor, Yana …

10. 2. 2012
17:00 do 23:00
galéria Plusmínusnula
Mydlárska 1, Zilina, Slovakia

Krsny otec knižky: Peter (PANK) Trmos
Zostavili: Peter Dlhopolček a Zuzana Vinczeová
Fotografie: archív Stanice Žilina-Záriečie a Ateliéru 314
Dizajn: Peter Dlhopolček
Vydal: Truc sphérique 2011
Krst knižky je súčasťou vernisáže: Nenad Branković – www.toluen.com

Po krátkej prestávke sa znovu otvára galéria Plusmínusnula v centre mesta a Stanica srdečne pozýva na prvú výstavu, ktorá predstaví diela Nenada Brankovića, grafického dizajnéra a výtvarníka so srbským pôvodom, absolventa VŠVU (2007). Okrem objektov – fotografií manipulovaných rozpúšťadlom so strnulými pohľadmi ľudí evokujúcimi priestor za hranicou reality, temný medzisvet, na výstave nájdete aj staršie Brankovićovo interkatívne dielo Sound of Face / Face of Sound. Výstavu uvedie Ján Gašparovič.

“Pre Kekeliho, ktorý sa v predošlej tvorbe venoval skôr krajinárskej a inscenovanej fotografii, je kolekcia „Život sa skladá z nepatrných dotykov osamotenia.“ posunom. Po prvýkrát v nej využíva princípy prekračujúce svoje východiskové médium, klasickú fotografiu. Nenecháva sa obmedzovať formou, ale tvorí intuitívne, spontánne, prežíva určitú etapu svojho života, ktorú poznačuje fakt, že je tvorcom vizuálneho umenia. Jeho výhradnou témou je tentoraz krátky, nie práve šťastný, vzťah k žene, téma, s ktorou sa dá veľmi ľahko stotožniť. Okolo nej sa točí všetko obsahové, formu však metaforicky tvoria matérie odkazujúce na každodennú surovú realitu – fyzickú prácu alebo neosobné bydlisko. Téma je teda veľmi intímna, ale dotýka sa nás všetkých, vo svojom širšom poňatí pritom hovorí o akejsi dedičnej neschopnosti nájsť šťastie v partnerskom živote. Našťastie pre Kekeliho, je tu aspoň fotografia, ktorá čiastočne zaobľuje hrany toho, čo sám prežíva…

Fotografickú časť tvoria zábery priestorov hrajúcich úlohu v autorovom súkromnom živote. Tie sa napĺňajú a vyprázdňujú, dokumentujú zmenu. Osamelosť však miesto pocitu bezpečia a spokojnosti strieda skôr chaos a o túžbe po pokoji a duševnej voľnosti napovedajú aj zábery krajín vo vzniknutých fotografiách. Súbor sa skladá z niekoľkých fotografických diel, voľnej tvorby, ktorá trefne pracuje s názvami diel, a jedného videa. Kekeli pracuje výhradne s prežitými materiálmi, často doplnenými výtvarne jednoduchými zásahmi, fotografuje a bez veľkých ambícií natáča, pričom udržuje jednoduchú formu a farebnosť, v ktorej okrem čb tónov prevláda zlatá a červená.

Práca Jána Kekeliho pôsobí v dobrom zmysle ako návrat do minulých dôb, bez pokrytectva samocenzúry a úzkostlivého stráženia si identity vedúcej až k odcudzeniu a strate citového spojenia. Protirečí dnešným tendenciám, podľa ktorých je umelec vlastne nikto – človek bez minulosti a identity, riešiaci len všeobecné, neosobné témy spoločnosti. Kekeli teda neprodukuje len anonymné bezpocitové umenie elektronickej doby hovoriace k všeobecným masám. Zároveň nie je banálny, prvoplánový a bez dôvtipu. O nepózerskom prístupe bez prospechárstva hovorí aj samotný názov práce, ktorý je citátom prevzatým od francúzskeho filozofa Rolanda Barthesa. Bez pokusov o happy end odkazuje na uvedomenie si faktu, že človek v konečnom dôsledku musí všetko vnútorne prežiť sám.” Iva Sýkorová

HotDock Gallery
Gröslingova 21, Bratislava
otváracie hodiny: pondelok – piatok 15–19.00

Vernisáž sa konala od 17h, čo bola jediná chyba na kráse. Ako poznamenal Bene: “Bohužiaľ o tomto čase prídu iba študenti a zevláci na víno. Nie ľudia, ktorí si môžu dovoliť dať 5000€ za originál.” A je to úprimná škoda. Medzi legendy s.r.o. podľa nás patrí aj samotný autor. Okrem neho sa na akcii zúčastnil (logicky) aj kurátor výstavy Laco Teren a hudobný hosť: skupina QuasiTrio (Marián Jaslovský, Marián Benkovič, Róland Kánik).

Galéria Michalský dvor vznikla 8.12.1995 a nachádza sa v suterénnych priestoroch bývalého Jesenákovho paláca na Michalskej ulici č.3 v Bratislave. Starobylé klenby a tehlové steny vytvárajú nenapodobiteľný koloryt priestorov, ktoré sú vyhľadávané výtvarníkmi i početnými návštevníkmi. Doteraz sa tu uskutočnilo 70 profilových výstav, na ktorých sa prezentovali výtvarníci nielen zo Slovenska, ale aj z Českej republiky, Nemecka, Kanady, USA, Belgicka a Ukrajiny. Priestory sa stávajú aj miestom prezentácii kníh, hudobných koncertov, krstov CD, tlačových konferencií a ďalších kultúrnych a spoločenských aktivít.

foto: Peter Sit

Najdôležitejšia informácia, ktorú (verím) každý z vás pochopil už z nadpisu je, že sa pripravuje štvrté pokračovanie graffiti časopisu Outline. Počas rokov sa zmenil zo Slovenského na Európsky. Nič mu to však neubralo na kráse. Svoje fotky do pripravovaného čísla je možné posielať do konca marca čiže 31.3.2012 je posledný deň. Výtvory v minimálnom rozlíšení 300dpi (nie z telefónov!), ktoré musia spĺňať určité kritériá posielajte na mejl outlinemag@gmail.com. Nehanbite sa a buďte k sebe kritickí, neposielajte každú mrdku.

“Podpor nás do konca januára v hlasovaní o najlepší Európsky printový graffiti magazín, kde nás nominoval dobre známy Nemecký web ilovegraffiti.de. Všetkým, ktorí už svojim hlasom prispeli aj iným ktorí prispejú ďakujeme za podporu.” Outline team

facebook.com/outlinemag

Predošlé čísla časopisu si môžeš objednať v ONLINE SHOPE

Čo dodať ? Nás jeho tvorba baví, i slabosť pre ženské postavy a “cigo” v ústach. Užite si to.