Keď som minulú sobotu mrzol v tej hnusnej zime; tam, na bratislavskom námestí počas antiACTA protestu, uvedomil som si, že vlastne robím chybu. Nie preto, že som bol obklopený maturantmi a deckami, ktoré si vyšli zaskákať a zakričať pár hesiel. Ani nie preto, že by som zmenil názor.

Jednoducho preto, že dosiaľ výraznejšie nezaznelo, že tú v skutočnosti nejde o žiadnu Obchodnú dohodu o boji proti falšovaniu. A už vôbec nie o spravodlivý boj pirátov za svet, v ktorom je všetko hneď a zadarmo.

Tu sa totiž zápasí o základnú slobodu – a tento zápas ja osobne považujem za podstatne dôležitejší, než sú hádanie sa o platení za mp3 alebo protesty proti politikom, korupcii či údajným chápadlám finančníkov.

Sloboda od

Sloboda sa dá chápať dvomi spôsobmi. Ako právo konať veci. Alebo ako nutnosť nekonať: tak, aby si svojim konaním neohrozil, ani neobmedzil slobodu druhých. Verím v tento druhý spôsob. A práve naň svojou podstatou ACTA útočí.

My si v Artattacku myslíme, že je fér za veci platiť. Vrátane hudby, muziky či filmov, nevraviac o teniskách alebo potravinách. Ak by však ACTA bola len o tom, ako ľudí konečne prinútiť (rozumne) platiť za informácie, nemali by sme s ňou problém.

Lenže ACTA robí niečo iné: prenáša dôkazné bremeno z úradov na jednotlivca (prezumpcia viny? to vážne?), vec, ktorú robia snáď len diktatúry. Môže obmedzovať slobodu jednotlivca, umožniť vŕtanie sa v jeho súkromí, môže (a stačí, že iba môže) otvoriť dvere tupej šikane.

Môže byť takáto: akoby niekto v potravinách ukradol bonboniéru. Ten niekto podľa nej doma narobil takmer identické cukrovinky a rozhodol sa ich rozdávať. A polícia bude bez súdu a povolenia vykonávať námatkové domové prehliadky u obyčajných ľudí len preto, aby zistila, či doma takúto „okopčenú“ bonboniéru nemáte. Chcete žiť v takomto svete?

ACTA nie je nevyhnutne zlo. Čiernobiely svet dobra a zla ma v hlave len Štefan a kolektív. Ale ACTA prekročila presne tú hranicu slobody, ktorej sa už nemožno vzdať. Ak to znamená, že aj niekedy v budúcnosti budem musieť stať na námestí spolu s tínedžermi na veselom výlete, pokojne. No aspoň v mojom prípade to nemá nič spoločné s novým dielom The Big Bang Theory, ktorý je už v piatok ráno niekde na Ulozto.cz.

Dobré správy?

Je preto dobrou správou, že sa pár európskych krajín rozhodlo proces ratifikácie tejto čudesnej dohody stopnúť. Netešme sa však predčasne: z logiky bruselského fungovania v nejakej, možno mierne inej podobe ACTA prejde. Bolo do nej investovaných priveľa byrokratohodín a papierovačiek, aby ju mohli Česko, Poľsko či Slovensko potopiť.

Nezabúdajme ani na toto: nie každý nepriateľ nášho nepriateľa je náš priateľ. Keď začnú politici, ktorí inak nemajú problém vyvlastňovať pôdu a stavať predražené projekty, hovoriť o ochrane bežných ľudí, chce sa mi zvracať.

No predovšetkým si pamätajme, že tá hranica, za ktorú sa už ustupovať nedá, je ľudská sloboda. Sloboda zostať slobodným.

Peter Sit (Nikon F70, Kodak T-MAX 400)

Je slušné, ak za veci platíte. Za rožky predsa zaplatíte u pekára či v hypermarkete, platíte za elektrinu, za benzín či zmrzlinu. Ja si kupujem knihy dokonca aj vtedy, ak by som ich mohol mať zadarmo. A ak tam nepracujem, rovnako platím za koncerty – a naozaj, niekedy aj za hudbu.

Platiť iným sa jednoducho patrí, pretože chcem, aby ostatní raz za moju prácu zaplatili mne. A je úplne fuk, že produkujem a predávam informácie. To však neznamená, že sa teraz všetci musíme zblázniť.

No presne to robí celý svet: najskôr FBI zavrie Megaupload nerešpektujúc ani práva normálnych právnych štátov, ani práva platiacich užívateľov, ktorí zdieľajú legálny obsah. A Európa (a zvyšok sveta v nejakej obdobe) polotajne pretláča legislatívu ako ACTA, ktorej v skutočnosti nik nerozumie, pretože ju nik poriadne nečítal.

Až to vyzerá, že web prežíva zásadný boj o svoju budúcu podobu. Internet kedysi vznikol ako slobodné médium. Môžeme sa hádať o morálke: ale faktom je, že slobodný prístup k informáciám vo svojich počiatkoch nadradil nad ochranu autorský práv. Malo to svoje dôsledky – a to jediné, čo vlastné zaráža, že k veľkej vojne (bitiek už bolo viacero) o hodnoty došlo vlastne až teraz. Problémom je, že symbolom oboch strán sa stali nepresvedčiví zástupcovia.

Nahrávacie monopoly a Hollywood by boli radi, keby sme im platili takmer úplne za všetko, najlepšie niekoľkokrát. Lenže každý, kto aspoň tuší, ako funguje ich biznis model, vie, že z pohľadu samotného umelca je to číre svinstvo. Na druhej strane sú hnutia, ktorých niektoré nápady nemajú ďaleko od utopického anarchizmu a komunizmu (aby bolo jasné, schopných hackerov si vážim, a v istom zmysle aj obdivujem).

No na ten spor sa dá pozerať aj inak ako cez takéto symboly. Jedna vec je chcieť, aby za prácu ľudia platili. Druhá naháňať decká, ktoré si stiahli mp3, šikanovať ich na hraniciach, prehliadať batožinu či elektronické zariadenia. Alebo zakazovať používať softvér, ktorý by raz mohol – a nemusel – slúžiť na obchádzanie autorský práv. Človek nemusí byť práve intelektuálny horolezec, aby dovidel na absurditu takéhoto prístupu: je to rovnaké, ako zakázať používanie nožov, pretože jedným z jeho použití môže byť aj vražda.

Absurdít je pritom viacero. Porušením zákonov by mohlo byť napríklad aj kopírovanie legálne nadobudnutých vecí pre osobnú potrebu. Alebo povinnosť oznámiť každé porušenie autorských práv – to aby sme pri kreativite väčšiny domácich reklamných agentúr po uliciach chodili so zavretými očami.

ACTA a podobné aktivity sú práve pre toto zlý nápad. A tento zlý nápad bol ešte horšie odkomunikovaný. Áno, myslím si, že za veci sa má platiť, ale primerane ich hodnote, a najmä pritom nerobiť z autorov handry a verejnosti hlupákov.

Práve primeranosť je kľúčová.

Tak treba aj trestať. Keď ako dieťa ukradnete v potravinách čokoládu, primerané je, keď na vás nakričia, zavolajú rodičov, dostanete zaracha alebo výchovnú facku (ehm…). Primerané nie je odseknúť ruku v zápästí. A toto sa práve snažia urobiť nahrávacie a filmové spoločnosti, a toto by mohlo byť aj výsledkom, keď raz budeme žiť v ACTA svete.

Lenže to by nás nahrávacie dinosaury, filmové štúdia, politici aj profesionálni byrokrati v Bruseli museli najskôr počúvať, neutajovať svoje rokovania, nevyhrážať sa FBI a žalobami – jednoducho by nás nemohli mať za ďalších „idiotov z internetov”.

Začiatok nového roka je vždy také mizerné obdobie, keď sa vyrojí neprimerané množstvo rôznych ankiet, ktoré sa pokúšajú svojim čitateľom vysvetliť, čo všetko im v tom predchádzajúcom roku ušlo. Sám som do niekoľkých prispel či odpovedal, v pár majú dokonca pocit, že som hudobným kritikom.

Pritom celý tento každoročný folklór je takým smiešnym divadlom. Umenie sa síce nedá hodnotiť inak ako subjektívne, ale všetci sa aspoň raz do roka tvárme, že „práve táto” anketa má patent na všeobecnú platnosť. Alebo je aspoň menej hlúpa (a zbytočná), než všetky tie ostatné.

Samotnú anketu pritom môžete urobiť dvomi spôsobmi: buď necháte hlasovať viac i menej širokú verejnosť, alebo oslovíte pár ľudí, ktorých pre nedostatok iných výrazov (a súdnosti) nazvete odborníkmi. Prípadne ešte môžete tieto spôsoby skombinovať.

V tom druhom prípade dostanete výsledok, ktorý určil osobný vkus pár jednotlivcov. A ideálnom druhom prípade vyberiete tých jednotlivcov tak, že ich ostatní uznávajú ako akési autority.

V tom prvom prípade dostanete ďalšiu variáciu Slávika – a je úplne jedno, či „tyraniu nevzdelanej väčšiny” (ako ktosi nazval aj demokraciu) tvoria fanúšikovia akože alternatívneho rádia, komerčnej tiežtelky, programového týždenníka alebo magazínu pre záhradkárov a mamičky v domácnosti. Stále to bude výplod, ktorý je užitočnejší pre sociológov než pre tých, ktorí hľadajú novú muziku.

Keď oba spôsoby skombinujete, dostanete miš-maš, ktorý môžete pokojne nazvať Slávikom pre náročných. Slávikom 2.0. Aby som bol fér: sám v tomto Sláviku 2.0 (čiastočne) hlasujem. Niežeby to čokoľvek zaručovalo.

Napokon, takýto masový prieskum zrejme bude – a teraz hovorí číry optimizmus – zaujímavejší, než prečítať si niektoré anketové odpovede niektorých ľudí na niektorých webstránkach. A všetci vieme, ktoré, ktorých a kde.

Preto podporujeme Radio_Head Awards. A robíme to dobrovoľne, a vlastne celkom radi.

Čítam si s odstupom času text, ktorým som v roku 2002 informoval “svet” a usmievam sa. Som totiž spokojný, zvládli sme to. Kompilácia vyšla, vypredala sa a (to je najdôležitejšie) mala zmysel. Pri spomienkach na dobu aká bola sa usmievam ešte viac. Vieme si dnes vôbec predstaviť, že by nič nevychádzalo na “originál nosiči”?. Vtedy nevychádzalo oficiálne vôbec nič. A tým myslím absolútne nič. Kopírovali sa rôzne “demá”, to áno. Ale vonku nebol ani album Názov stavby – Reč naša … nič. Posledným rapovým CD nosičom, ktorý vyšiel myslím v roku 2000, bola kompilácia od Davida zo Senca – Zvuk Ulice. Po nej nastalo trápne ticho. To trvalo snáď 2 roky. Hanbati…

Nepamätám si už presne, čo bol ten štartovací element, kedy sme si s Keysmaticom povedali, že vydáme vlastnú kompiláciu slovenského rapu. Predpokladám, že hnacím motorom okrem faktu, že robíme čo nás baví, bola asi samotná realita, že vôbec nič nevychádzalo. Oslovili sme teda viacero známych či nám poskytnú vlastné skladby. Ako to už býva, niekto dodal, niekto nie, niekto nás sklamal, iný potešil. Prirodzene.

Samotné nosiče sme dokonca aj sami lakovali, preto sa dá s nadhľadom tvrdiť, že bol defacto každý 1ks originál. Výberovku sme pokrstili v Žiline pri príležitosti akcie Dasemolina 6, kde sa predstavili tiež dnes už riadne legendy viď report. Užite si tracklist. Jednotlivé skladby si môžete stiahnuť a pobaviť sa … parafrázujem klasika … “na rýmoch, ktoré znamenajú svet”.

Dnes s odstupom času je tracklist “dokonalou” ukážkou doby, ale aj posunu jednotlivcov. Viacerí interpreti sú dnes “kultom”, či už v popovom, alebo intelektuálnom merítku. Cesty sa rozišli, každý si robí svoje. A tak je to dobré. Scéna je pestrá a každá sorta fanúšika si v nej dokáže nájsť to svoje. Neviem hovoriť za všetkých “kto si Vybrané z davu išiel”. Spätná väzba aká mi ešte po rokoch od ľudí chodí je jasným signálom, že kompilácia si svoju pozíciu v histórii ustráži.

V roku (myslím) 2005 bol v pláne aj druhý diel. “Radi by sme ponúkli príležitosť a vyzvali ďalšie rapové skupiny, alebo jednotlivcov, ktorí by sa chceli prezentovať takouto formou, aby sa nám ozvali na náš e-mail , zbierajú sa totiž demá na ďalšie pokračovanie kompilácie.” Z dvojky však bohužiaľ padlo. Viacerí interpreti nás po vydaní jednotky začali osočovať, že sme sa na nich “nabalili” a rozhodli sa poskytnúť nám svoju skladbu za priamy predaj. Na čom by nebolo nič zlé, ak by nežiadali (podľa nás) prehnané sumy. Komunikácia a jednanie nás znechutilo natoľko, že sme sa na vydanie kompilácie úplne vykašlali.

Bbarák Hip Hop Magazine #11 – recenzia kompilácie Vybrané z davu, na ktorej sa zišla s odstupom času legendárna zostava
Bbarák Hip Hop Magazine #15 – o kompilácii Vybrané z davu 2, ktorá bohužiaľ nikdy nevyšla kvôli prehnaným nárokom interpretov

Portál Audionet napísal: “Po niekoľkých pokračovaniach Zvuku ulice preberá štafetu reprezentatívnej vzorky slovenského hip-hopu kompilácia Vybrané z davu, ktorá vás presvedčí o tom, že slovenský hip-hop už dávno nie je mechanické kopírovanie amerických vzorov. Celkovo pôsobí kompilácia pozitívnym dojmom, nie že by nemala slabé miesta, zároveň však reprezentuje pokrok, ktorý slovenský hip-hop urobil a silné stránky a potenciál ktorý má.”

Na záver trochu sentimentu. V mojom srdci má svoje miesto voľného pokračovania (a plnenia si ďalších snov) kompilácie Vybrané z davu jej pokračovateľ v podobe “albumu” Kačica s hlavou tigra. CD vyšlo na vianoce roku 2007 v náklade 1000ks a je beznádejne vypredané, ale o tom už nabudúce.

Ľudia z Hip-hop.sk, 90bpm či Artattacku majú totiž na vývoj a podobu našej scénu rádovo väčší vplyv ako polovica z oslovených rapperov či producentov. Nasledujúci text tak vyjadruje môj osobný názor, ale rád budem veriť, že ľudia v Arttacku ho zdieľajú.

Je smiešne, že debata sa zvrhla na diskusiu, či v slovenskom rape nejaký (neo)nacizmus či rasizmus je. Samozrejme existuje, no jeho podoba je od deväťdesiatych rokoch podstatne sofistikovanejšia. Vyholené hlavy a jednoznačné tetovania dnes nosia už len najprimitívnejšie hovadá – podobné ako tie, ktoré nás pred viac ako desaťročím naháňali po uliciach (rovnako ako Rómovia, starší bratia našich spolužiakov a nepodarení učitelia).

Títo tupí jedinci však v skutočnosti až takí nebezpeční nie sú. Oveľa väčším problémom sú všetky tie postnacistické hnutia a autonómny nacionalizmus, ktoré sa snažia infiltrovať medzi normálnych obyvateľov. Je to spôsob myslenia, povestné: „Ja nie som rasista, ale Cigánom sa nechce makať.” Budem možno tvrdý, ale áno – toto je nacizmus. Presnejšie: podhubie, vďaka ktorému môže vôbec jestvovať.

Tyranské režimy ako fašizmus, nacizmus či komunizmus neboli zverstvom preto, že sa pár jednotlivcov utrhlo z reťaze. Boli hrozným miestom pre život preto, že väčšina spoločnosti mlčala, pozerala sa inde a tvrdila, že je to vlastne fajn či sa jej to netýka. A toto dnes robí množstvo ľudí – starších aj mladších – na slovenskej rapovej scéne.

Celé to začína malými krokmi. Nemyslím si, že napríklad Vladis je zlý človek. Nemyslím si ani, že je hlúpy. No pravdepodobne si neuvedomil, čo v skladbe Trápi ma zo svojho sóla vlastne urobil. On a jemu podobní otvorili pandoru: začne to pár bezvýznamnými a trošku politicky nekorektnými vyjadreniami.

Pokračuje poskakovaním blbečkov z posilňovní v klipe s handrami, z ktorých zisk ide priamo na podporu neonacistický skupín. A skončí náckom, ktorý bude rapovať o bielej sile – bez ohľadu na fakt, že keby sa jeho „biela sila” v minulosti naozaj dostala k moci, dnes by polovica jeho slovanskej rodiny skončila v plyne a druhá bola internovaná kdesi na Sibíri.

Milí priatelia, nepreháňam a nie je to ani súdenie človeka podľa obalu. Tu totiž nejde o to, či si niekto oblečie modrú alebo zelenú mikinu – toto je obal. Obsahom je však fakt, že tieto značky priamo náckov podporujú. A oni zase tieto značky.

Bohužiaľ mám pocit, že história nás nič nenaučila. Tínedžerom to odpustiť dokážem, nedá sa to však odpustiť dvadsiatnikom či tridsiatnikom. Je dobré, že sa debata o náckoch v slovenskom hiphope existuje. Každý, kto tento problém nevidí alebo ho dokonca za problém nepovažuje, je ako pštros. A vďaka pštrosom tu bol Tisov režim (ktorý dal v plyne zavraždiť 70-tisíc vlastných občanov) a štyridsať rokov komunistov. Ďakujem, viac nie.

Slovenské zákony našťastie hovoria jasne. Paragraf 423 Trestného zákona vraví, že „kto verejne hanobí niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu, jednotlivca alebo skupinu osôb pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu, pre ich náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až tri roky. Odňatím slobody na dva až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin najmenej s dvoma osobami, v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom, ako verejný činiteľ, za krízovej situácie, alebo z osobitného motívu.“

Paragrafy 421 a 422 dodávajú, že „kto podporuje alebo propaguje skupinu osôb alebo hnutie, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. Odňatím slobody na štyri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin verejne, ako člen extrémistickej skupiny, závažnejším spôsobom konania alebo za krízovej situácie.

Kto verejne, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat alebo hesiel, prejavuje sympatie k skupine alebo hnutiam, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky. Rovnako sa potrestá, kto pri čine používa pozmenené zástavy, odznaky, rovnošaty alebo heslá, ktoré vyvolávajú zdanie pravých.”

Už len tieto zákony dodržiavať.

Pointu môžeme prezradiť rovno na začiatku. Hudobným kritikom môže byť hocikto. Rovnako ako môže byť hocikto rapperom, tenistom či chirurgom. Aj keď kritik má bližšie skôr k rapperovi či tenistovi, ako ku chirurgovi.

Chirurg potrebuje diplom. Tenista však iba hrať tenis a byť v tom dobrý. Hudobný kritik musí tiež písať hudobné kritiky a byť v tom rovnako dobrý aspoň natoľko, aby to niekto čítal.

Do novín píšem o hudbe viac ako šesť rokov, pre Artattack o čosi dlhšie. Samotné recenzie kamuflujem možno desať, prvé ešte v médiách, ktoré už nejestvujú. No školu či akési zvláštne kurzy som k tomu nikdy nepotreboval (napokon predstava o modernej populárnej hudbe na bratislavskej katedre estetiky či hudobnej vedy zahŕňala džez z polovice 20. storočia).

Čo potrebuje kritik?

Čo teda potrebuje človek na to, aby sa stal hiphopovým kritikom? Nič. Nejestvuje škola, kde by sa to naučil, nejestvujú ani nutné vedomosti, ktoré musí ovládať. Vedomosti sú fajn, ale užitočné bývajú len na jedinú vec: aby zaujali čitateľa.

Umelec je totiž každý, komu ľudia veria, že je umelcom. Hudobným kritikom rovnako každý, komu ľudia podobný nezmysel uveria. Nemusí vedieť vymenovať desať najzásadnejších albumov dekády, superdôležité skupiny ani zlomové momenty v kariére Tupaca.

Musí vedieť pobaviť svojich čitateľov, musia mu veriť, rovnako ako šéfredaktor portálu, novín či hudobnej stanice, ktorý mu umožní verejne sa predvádzať.

Kľúčové je slovo „veriť“. Kritik je kritikom len do tej miery, do akej mu ľudia veria. Veria jeho vkusu, jeho názoru aj jeho komplexom. A veria, že ak niečo pochváli, oplatí sa s tým stráviť hodinu počúvania.

Dôležitá viera

Viera je vlastne kľúčová vo všetkom, dokonca aj v prípade chirurgov. Chirurg musí skončiť školu, nielen preto, že tá môže (a nemusí) zaručiť, aby mu ľudia na stole nezomierali. Musí tiež skončiť školu preto, že spoločnosť sa kedysi dohodla, že túto školu musí skončiť. A tejto dohode všetci veria.

Preto (väčšinou) nepustíme k operačnému stolu šialencov a šarlatánov. Pri mnohých oblastiach sa však spoločnosť takýmto spôsobom nedohodla. Z toho dôvodu tenista diplom nepotrebuje, a nepotrebuje ho ani hudobný kritik.

Zhrňme to: hudobným kritikom je každý, o kom si myslíte, že ním je. A ak si to nemyslíte, jednoducho pre vás hudobným kritikom nie je (a môže mať v novinách napísané za menom hocičo).

Úplne rovnako bude niekto rapperom len dovtedy, pokým ho za rappera budete považovať – sám sa tiež môže nazývať akokoľvek.

Toto všetko však nijako nesúvisí s tým, že umelecká kritika je už zo svojej čudesnej povahy subjektívna. Že niektorí tvrdia opak a pokúšajú sa to maskovať idiotským jazykom plným cudzích slov, to je na iný Bekstejdž.

Môže to byť metropola, aj akási periféria na konci civilizácie. Dôležité je, že sa stane Európskym hlavným mestom kultúry. V roku 2013 túto „prestíž“ ponesú Košice.

Žijeme však na Slovensku. Viac než reči o vízii a posolstve je dôležité čosi oveľa banálnejšie: mesto dostane takmer 80 miliónov eur na opravu pamiatok, budov a kultúru.

Toto je taká rázovitá krajina. Každý tu rozumie pivu, futbalu a kultúre. Obzvlášť, ak je dotyčný politik, lokálny insitný chrobák Truhlík na mestskom zastupiteľstve, či – nedajbože – ďalší nedocenený umelec alebo umelecký „pracovník“.

Zväčša totiž mal sen, že po štúdiu urobí dieru do sveta a bude komentovať úpadok reálneho socializmu. Medzičasom však reálny socializmus naozaj upadol a každý sa na hrdinských roľníkov vykašľal.

Mestá sú tak plné nedocenených babrákov. Poznajú miestnych mocných a vo svojej lokálnej zaprdenosti bojujú proti všetkému, čomu nerozumejú.

Košice kedysi dávno vyhrali s projektom, ktorý mal do mesta priniesť (povedzme) alternatívne, mladé a progresívne umenie. Keď ho však do mesta priniesli, narazili na politikov. Začali sa „vyjadrovať“ a vyhrážať.

Známa je takzvaná kauza Piča z hoven. Hodila sa do miestneho koloritu komunálnych volieb, no už vtedy sa hovorilo o zámienke na odvolanie šéfky celého projektu. Odstavila totiž miestnych a zaslúžilých, čo v preklade znamená, že o ich výtvory sa zaujímajú maximálne tak kamoši z magistrátu.

Za frázami o umení a „umení“ sú pritom obyčajné peniaze. Podľa Trendu dostanú Košice tento rok len také granty, ktoré nejako súvisia s projektom mesta kultúry. Všetci tí etablovaní umelci zrazu zistili, že na nich akosi neostalo. A tak sa rozhodli celý projekt zruinovať.

Jaurová dostala kopačky a novým šéfom sa za čudesných okolností stal vydavateľ obskúrneho časopisu Hudba či klasickej muziky. Jeho umeleckým riaditeľom akordeonista. Projekt progresívnej, mladej a po dlhej dobe aj zmysluplnej kultúry zomrel.

Bodaj by sme sa mýlili. Ale obávame sa, že už ktosi Košice skur… Pardon, skultúrnil.

Moje trúfalé tvrdenie podložím faktom, že mali problém zísť sa šiesti dokopy už v časoch najäčšej “slávy”. Som rodený petržalčan a tak bola pre mňa Lúza vždy veľmi solídny reprezent i keď som sa nie vždy úplne stotožnil s textami o tom ako je to v Petržalke celé v hovnách. Poznám ich roky, viacerých ešte z časov keď držali v ruke sprej a nie mikrofón. Motali sme sa po akciách, stretávali sme sa na jamoch pod mostom Lafranconi a tak sa dohodlo (podrobnosti si nepamätám), že ich nafotím. Fotky sa hodia vždy a keď pripravujete debut, o to viac. K samotnej grafike obalu by vám asi viac povedal Lumír ja vám priblížim to “druhé”.

Behal som s nimi a za nimi nejaký ten piatok. Najprv iba s Lúzou a Drvivou menšinou, potom každý sólo. Bol som v štúdiu práve v čase, keď sa nahrávala skladba Rodina. Bolo zaujímavé sledovať kvality jednotlivcov. Zatiaľ čo Bacil nevládal s dychom a jeho part sa lepil po častiach, Dano to nahral na prvú a v druhej si iba donahrával zdvojovačky. Je treba priznať, že sa “jedli bagety”, takže sucho v ústach bolo na mieste. Príjemne spomienky ako sa flákame ulicami a každý druhý múr využijeme na pózy, ale aj ako sa nie sú šiesti ľudia schopní dohodnúť a stretnúť v jeden okamih, nech urobíme skupinové fotky. Hanba ti.

Robo (Hajtkovič) je narcis, ktorý si v dobrom potrpí na každý detajl. Úsmev, tvár, výzor, ohnutie svetra, odtieň nohavíc … absolútnym opakom je (jeho sused) Slipo, ten defacto nemal ani záujem fotiť sa. Naložili sme sa do auta s kabelami oblečenia. Menili sme lokality, doplnky, umelé a prírodné svetlo. Na albume Reč naša bolo z celkového počtu 77 použitých fotografií, 67 mojich. Smutným prekvapením bol fakt, že mi v booklete poslali svoj “shout out” iba dvaja členovia eNeS. Hanba ti. Honorár nebol žiadny, to snáď ani nemusím písať. Ale nesťažujem sa, o čom by som teraz “machroval” nemať tieto veselé spomienky.

Bonusom pre mňa bolo, keď v Prahe Boombap vydal vinyl s použitím rovnakých fotiek bez toho aby som o tom vedel, nehovoriac opäť o nulovom “vyplatení”. Ak si dobre spomínam, tuším som dostal 1ks vinylu aby som neklamal. Ďalším “pichláčom” do oka bolo (rovnako ako pri Kontrafakte) bežné používanie-využívanie-zneužívanie mojich fotiek na promo účely najrôznejších promotérov-grafikov-redaktorov-zúfalcov. Hanba ti. Vždy ma dokázala nadchnúť prirodzenosť vzájomného okrádania sa naprieč “scénou”. Úsmev!

Dnes sledujem sporadicky jednotlivých členov, ich kroky, nosiče, koncerty … každý má iného-svojho favorita v šestici eNeS. Nedá sa ale poprieť význam ich existencie a prínos v danom, ale aj dnešnom čase. Náááááááázov Stááááávby …

Budete platiť. Teda, mali by ste platiť. Ešte presnejšie, ak by ste boli takí láskaví a zaplatili si, potešili by ste nás. Dáme vám za to veci, ktoré ste síce mali až dosiaľ zadarmo, no zadarmo už viac nebudú. Lebo robiť veci zadarmo, to sa dlhodobo neoplatí.

Aj nejako takto možno uvažovať o zmene, ktorá od 2. mája zasiahla slovenský internet. Všetky slovenské seriózne média sa rozhodli spoplatniť väčšiu či menšiu časť svojich internetových stránok, rozhodli sa to urobiť spolu a platba bude iba jedna. V hodnote asi dvoch pív v uličkách Bratislavy. Alebo dvoch káv či zhruba polovice magazínu National Geographic v češtine.

Nie je to veľa. Ale kedysi nás ktosi naučil, že veci na internete sú zadarmo. Už sa nám zdá prirodzené, že z torrentov, rapidshare alebo ulozto sťahujeme filmy a hudobné albumy a málokto z nás uvažuje nad tým, že sa tak vlastne dopúšťame trestného činu. Považujeme za prirodzené, že informácie sú zadarmo, zadarmo sú spravodajské weby aj takmer všetky webziny, fanziny a blogy. Jednoducho nás naučili, že na internete sa takmer za nič neplatí. Tak kto by to menil?

Pritom je to nezmysel a so slobodou prejavu či prístupe k informáciám nemá nič spoločné. Vyrobiť informáciu je rovnaké, ako vyrobiť chleba, ušiť šaty alebo vykopať odpadovú šachtu. Nikomu z nás by nenapadlo prísť do pekárne a rozčuľovať sa, prečo si dovolia tú drzosť a pýtajú za šesť čerstvých rožkov peniaze. Mnohí z nás však považujú za normálne prísť na internetové stránky súkromného média a očakávať úplný prístup k jeho obsahu.

Môže za to aj Artattack. Podobné stránky svoju filozofiu postavili na dobrovoľníctve: napriek rozšíreným predpokladom nezarábajú a tiež svojim autorom neplatia. Tieto stránky sú vlastne práve tými čudesnými pekárničkami, ktoré návštevníkom núkajú svoje pečivo a nič zaň nechcú. Niekedy maximálne pribalia letáčik upozorňujúci na nový album ďalšej nepodstatnej skupiny.

Je čudné, že sa nik nečuduje. Takáto hra však nemôže fungovať donekonečna. V istom okamihu ako autor obsahu zistíte, že musíte platiť elektrinu a hypotéku a že aj keby ste „chceli” niečo napísať, robíte to na úkor svojho voľného času. Preto sa časom mnohé „pravidelné” rubriky menia na nepravidelné. A neskôr na občasníky. Blogy zanikajú, na webziny píšu stále noví a noví študenti, pričom šikovní ľudia odchádzajú inde.

Spoplatniť weby, aj keď odvahu zatiaľ nabrali len niektoré a aj to veľmi opatrným spôsobom, je možno jediným riešením. Obzvlášť na Slovensku, kde online reklama neuživí žiaden kvalitný a preto drahý obsah (nie, bulvárne stránky písane pologramotnými prekladateľmi pre „obyčajných“ ľudí za taký nepovažujem).

Možno to však fungovať nebude – pretože sme si všetci zvykli na zdeformované, pohodlné a najmä „lacné” myslenie. Ak však fungovať nebude, nielenže možno prídeme o média, ktoré spoločnosť niekam posúvajú a spolurozhodujú o tom, v akej krajine budeme žiť. Možno jedného dňa zistíme, že Artattack je akýsi iný. A že ho pre vás vytvárajú iní ľudia, prípadne ho už nevytvára nik.

PS: Autor môže byť v konflikte záujmov, pretože je redaktorom jedného z denníkov zapojených do projektu Piano.